„Lidi si myslej, že věděj, čo v životě chtěj, ale většinou to nevědej. Ale vobčas to i tak dostanou, dyž maj štěstí.

„Let´s go, neflákame sa, dievča zlaté,“ povzbudzoval ju a pridával nadšené pokriky na okolitú prírodu. Dievča makalo, šliapalo do kopca, aj keď najradšej by si sadlo na balvan zapichnutý uprostred chodníka, vyzulo sa a oddychovalo uprostred tej vražednej prírody, ktorá z nej vysávala posledné zvyšky síl.

Majú spolu zvláštny vzťah. Celkom iný ako máme my dve. My sa vieme pohádať tak, že hľadáme slová, ktorými by sme si ublížili. Nie príliš, aby to nezničilo náš vzťah, ale dostatočne bolestivo, aby jedna z nás mala navrch nad tou druhou, aj keď sa ešte v ten deň objímame. Vždy začne ona. Oblapí ma rukami a tuho zovrie.

Ranné prebúdzanie. Nemám rada hodiny. Žiadne. Ručičky sa chamtivo naťahujú po utekajúcom čase. A digitálne skáču zo sekundy na sekundu, ako keby to boli dajaké kvety na opelenie. Pooooď, poď na mňa, opeľ ma, ober ma o čas. Najhorší je zákerný budík. Natiahnutý vyčkáva a ak som rýchlejšia ako on, tak si aj ja zatiaľ ponaťahujem telo.

Pacient 0 je niečo ako začiatok veľkého tresku. Ako biblický Adam, z ktorého rebra a spermií sa rozšíril človek ako mor až za hranice Raja. Jeho objavenie by mnohé vysvetlilo, preto sa do toho púšťajú rôzni dobrodruhovia, ako nám ukazuje história. Pome do toho!

Som odporkyňa matiek rebeliek proti očkovaniu, ktoré týmto prosím, aby to radšej ďalej nečítali, ak chcú dobre spať. Deti považujem za najlepšie, čo sa mi v živote podarilo a vakcináciu za nutnosť pri ochrane ich života.

Každý balkón má svoju romancu. Lucia sa pohádala s mužom. Počas hádky ju zas udrel. Vytiahla mrazený hrášok a priložila si ho na rozpálené líce, ktoré sa pokúšalo hrášok uvariť. Kým sa mu to podarilo, medzitým zovreli emócie.

„Žiaden koronavírus. Korunu nám vzali, tak je to eurovírus,“ nasral sa niekto v krčme.„Tak veru, máme eurá. A ešte všetok tovar a túto pliagu z čínskej rite!“„A ktovie, či si ten vírus nevyrobili sami Číňania.

Ten suchý kašeľ bol šialený. Uprostred hrudníka ukrutná teplota, pripadalo mi to ako dvojtisícovka v černobyľskom reaktore, nemohol som pohnúť očami, zrejme preto, že už boli uvarené. Pľúca chrčali, pískali, takmer zúfalo kvílili.