Tak sme si z Číny doviezli zábavku, ktorá nám vydržala viac ako čínske fejky. Reality show, pri ktorej si ľudia nakazení netopierím vírusom parádne polietajú v horúčkach ako Batmani, až niektorí z nich zalapajú po kyslíku.

Po desiatich rokoch cvičenia jogy, prerušovaných, lebo dva roky som sa prehupla na fitnes a ďalšie dva na gauč značky COVID-19, som sa chcela posunúť ďalej. Moja inštruktorka jogy Linda ma nahovorila na kurz jogy pod hlavičkou Spoločnosti priateľov jogy Košice, na ktorý chodí každoročne. V programe je živá akustická hudba a lektori vraj to najlepšie, čo tu máme.

Chcela by som vedieť ukladať slová tak, ako ukladajú murárski majstri kamene na zrúcanine hradu Biely kameň.

Prológ Vo sne bežím po dlhej ceste vedúcej z našej obce do druhej pomedzi polia a lúky, príde mi ako trhlina v krajine, ktorú som kedysi milovala. Dnes je plná čudných ľudí potácajúcich sa po kraji, zdanlivo sa rozprávajúcich samých so sebou.

„Drobíš, ty moje prasiatko,“ povedala Andrea a súčasne s tým bežali titulky k ženskej reči: „Žerieš ako prasa“. Prečítal si ich a ospravedlňujúcim tónom obhajoval svoju záľubu v hriankach s džemom na raňajky.„Viem, že hrianky sa drobia, ale kvôli tvojim chúťkam sa mám zodrať?!“ vmietla mu do tváre.

Ľudia vymysleli umelú inteligenciu. A potom sa jej začali báť, lebo mali pocit, že je múdrejšia. Nie je, len sa rýchlejšie učí a má lepšiu pamäť ako my. Zato my sme väčší bojovníci, preto by sme nemali stále riešiť umelú inteligenciu, ale dôvod, prečo ľudia majú stále potrebu vzájomne sa pozabíjať.

Naši ma naučili, že keď človek niečo robí, má to robiť poriadne. Keď ma otec poslal plieť záhon s mladou mrkvou a povedal, že to treba poriadne vyplieť, tak som to tak urobila. Dočista do čista ako ten najlepší prací prášok.

Vlak prišiel na dámičku, s desaťminútovým meškaním. Vošla som do prvého kupé, z ktorého sa na mňa usmial osamelý sympaťák. Ak nik nepristúpi, tak ho mám dve hodiny pre seba, potešila som sa. Áno, sú chvíle, kedy vizuálne vnemy zablokujú iné funkcie tela, napríklad myslenie.

Neviem, či stavitelia pri projektovaní ciest myslia aj na typy šoférov so záľubou zablúdiť za každého počasia, ale v Žiline som ich velebila do nebies, keď som po treťom okruhu na Rondeli vybočila z obežnej dráhy s odhodlaním dostať sa na diaľnicu do Bratislavy a ejha, odbočila som nesprávne na Čadcu. Stáva sa mi to často, to sme my, bludičky.