Rada píšem o dobrovoľníkoch, ktorí obnovujú slovenské hrady, vyžaruje z nich zvláštna príjemná energia. Alebo možno preto, že sama ako dobrovoľník píšem do turistického občasníka a šéfredaktor mi prihrá občas nejaký ten hrad. Tak som prišla k Bielemu Kameňu, kam som sa opakovane vracala alebo k Dobrej Vode.

Ak ste sa, milí alkáči, vrhli na článok kvôli názvu a čakáte vtipné príhodičky, čo všetko som vychľastala potajme v pivnici, máte smolu. Čiernu. Takou bola aj desivá tma, do ktorej ma nalákala nemenovaná firma, že poď sa zahrať na Bakchantku do našej pivničky, poď, moja, bude ti dobre. A ja som si povedala, že prečo nie.

Dnes nemusel dlho čakať, kým sa objavila dvojica s urputnou chuťou na sex. Mal pre každý prípad v batohu fľašu s neperlivou vodou, vo vrecúšku z látky, lebo tá tak podozrivo nešuští, rožok natretý taveným syrom a s kolieskami nitrana, pár gumáčov, sladké mu robilo dobre na nervy, dorazili však skoro, ešte pred zotmením.

„Na začiatku vás musím upozorniť, že tento rozhovor je nahrávaný zariadením v mojom ľavom uchu. Súčasne vás snímam oboma kamerami v mojich očiach, je to pre prípadné porovnávanie vašich reakcií. Ľavá kamera sníma detailne mimiku tváre, pravá gestikuláciu. Prosím o váš súhlas.

Keď sa Covid-19 objavil, niektorí epidemiológovia nás upozorňovali, že si naň budeme musieť zvyknúť. Zvykáme si. A testujeme sa.Ráno príde Fero do firemnej kuchynky, kde je už hromada kolegov. Potichu pustí „olovnáča“.

Tak sme si z Číny doviezli zábavku, ktorá nám vydržala viac ako čínske fejky. Reality show, pri ktorej si ľudia nakazení netopierím vírusom parádne polietajú v horúčkach ako Batmani, až niektorí z nich zalapajú po kyslíku.

Po desiatich rokoch cvičenia jogy, prerušovaných, lebo dva roky som sa prehupla na fitnes a ďalšie dva na gauč značky COVID-19, som sa chcela posunúť ďalej. Moja inštruktorka jogy Linda ma nahovorila na kurz jogy pod hlavičkou Spoločnosti priateľov jogy Košice, na ktorý chodí každoročne. V programe je živá akustická hudba a lektori vraj to najlepšie, čo tu máme.

Chcela by som vedieť ukladať slová tak, ako ukladajú murárski majstri kamene na zrúcanine hradu Biely kameň.

Prológ Vo sne bežím po dlhej ceste vedúcej z našej obce do druhej pomedzi polia a lúky, príde mi ako trhlina v krajine, ktorú som kedysi milovala. Dnes je plná čudných ľudí potácajúcich sa po kraji, zdanlivo sa rozprávajúcich samých so sebou.