Dlhou chodbou osvetľovanou jediným neónovým svetlom sa niesla ťahavá melódia Chopinovho prelúdia E-mol. Lenivo sa odrážala od stien, vlnila sa vzduchom, znela do ticha, ktoré sem-tam zneuctil zvuk žmýkanej handry. Stará žena mrzkého výzoru, oblečená v zástere, sa krčila v strede chodby pri vedre.
Náraz ťažkého kladiva do tváre dievčaťa sprevádzalo hlasné zapraskanie. Lícna kosť sa pod silou úderu roztrieštila na množstvo malých úlomkov zmiešaných s teplou krvou, zubami a útržkami mäsa. Jedna kvapôčka červenej farby preletela cez miestnosť, odrazila sa v zrkadle a rozplesla na bielej stene povyše kachličiek.
To, čo sa odtrhlo od pelotónu, prefrčalo po košickej Hlavnej ulici. Bezmála atletické zoskupenie odeté v elastických dresoch minulo spievajúcu fontánu a uháňalo ďalej. Dnes fontáne nebolo do spevu. Dnes hostila početné etnikum nedospelých ľudí, ktoré si striekajúci skvost východoslovenskej metropoly prispôsobilo obrazu svojmu.
Prudencia del Piňo Oňate bola jediným slobodným dievčaťom v El Rosario, malej zabudnutej dedinke v Mexiku. Zvykla sedávať na priedomí s maličkým kohútom v náručí. Bol to jej miláčik. Neustále ho hladkala a maznala sa s ním. „Carlito,“ vravievala mu a pritískala si ho k bujnému poprsiu, na čo Carlito reagoval slabým pípnutím.
Jediné spojenie s naštrbenou realitou, teda s tým, čo z nej ostalo, zastrešoval mentálne zaostalý Max, a ten bol zrazu preč. Pred krátkou chvíľou ukazoval kutáčom, ktorým poslal Rudolfa, násilníckeho maniaka, na onen svet, smerom na Anjelský palác.
Bytom osoby podozrivej z vraždy sa šírila lákavá vôňa pečeného mäsa, mladého vína a byliniek. Michel Fremebach, vyšetrovateľ oddelenia vrážd, vošiel do kuchyne a pohľadom prešpikoval trojicu napchávajúcich sa policajtov. „Chutí?“ opýtal sa.
Merde!
Na hovno Odporné pondelkové ráno absolvované v dopravnom prostriedku s klímou, nápadne pripomínajúcou ovzdušie tchorieho brlohu, zahubilo nádej prebudiť v tele entuziazmus z nového dňa.
Listy Dr. Alfréd Frischvogel, psychiater, ordinujúci na štvrtom poschodí miestnej polikliniky v malej ambulancii, sedel vo svojom koženom kresle, prstami si masíroval spánky a sledoval kopiacu sa korešpondenciu na jeho stole.
