Jedna moja známa pracuje ako zdravotná sestra. Má za opaskom 20 rokov na oddelení anestéziológie. Z času na čas, keď sa už začne nudiť, sadne do sanitky. Najhoršia dovolenka, akú zažila, bola taká, počas ktorej nikto neodpadol v dôsledku prehriatia organizmu, nikto sa neopil do bezvedomia, nikto nedostal otravu jedlom, nikto sa netopil a nikoho neprešlo auto.
Je tomu už niekoľko dní, čo som sa rozhodol, že využijem jedinú možnosť sa ako-tak kultúrne vyžiť v Trebišove a tak som si to pred pol 6 večer namieril smer zimný štadión. Ešte skôr než sa vôbec rozpíšem o tom, aké to vlastne na takom druholigovom hokeji vyzerá musím poznamenať len jednu vec.
A je to tu, aj ženy patria do vreca. Niektoré by som rada videla aj vo viacerých, a to nielen teoreticky – robia totiž hanbu nášmu pokoleniu a preto vzniká toľko priam mýtických stereotypov, že sa inteligentné ženy boja byť krásnymi. Ale pre to tu teraz nie sme.
Osoba blízka má koníčka, ktorý ju zavedie na rôzne miesta. Niekdy idem s ňou ako podpora. Keď sa rozhodla, ze na jeseň pojde behať do Cardiffu, bolo rozhodnuté. Nasledovali dlhé dni, až týždne plánovania dopravy. Nakoniec aj vďaka cene priameho leto do Cardiffu tuším z Viedne, sme sa rozhodli, že si spravíme taký mini road trip.
Wasserspiele v Hellbrune pri Salzburgu, vodné radovánky určené pre panstvo v načančaných krinolínach a hodvábnych pančuchách, ktoré už nevedelo, čo od roztopaše a o telke a kýbloch pukancoch ešte nepočuli... Prvýkrát som ich absolvovala ako dievča, čo cestovalo po padnutí železnej opony.
Doba dobu našla a ženy ako ja to dotiahli do mainstreamu!!! https://dennikn.sk/4189317/pribehy-styroch-single-zien-ktore-sa-rozhodli-pocat-dieta-bez-partnera/ Veľmi ma teší, že sa o nás, single mothers by choice, píše. Niežeby to bola cesta pre každého, ale zjavne pre niekoho je, tak škoda ju nezvážiť. Reagovať však nechcem na článok, ale na diskusiu.
Keďže minulý článok o živote v reálsocializme východonemeckého typu mal pomerne nečakaný úspech, tak sa na početné žiadosti fanúšikov a fanúšičiek pokúsim napísať ešte niečo. Rozmýšľal som, čím začnem a najlepšie bude asi koncom. Pádom Berlínskeho múru.
Viacerí sa pýtate (konkrétne nikto), že či som v poriadku. Nie som a práve vďaka tomu je tu ďalšie pokračovanie.Naposledy sme čakali na nástrek karosérie, ten sa podaril a všetko išlo ako má, takže som začal auto skladať dokopy.
Ako dlho si priemerný čitateľ Denného muža pamätá článok, ktorý si prečítal? Prečo Nemeš píše pod stále novými pseudonymami? Kúpi nás Penta, Putin alebo Denník N? Toto sú otázky, ktoré ma dosť často trápia.
