Som zaľúbená.Nie tak romanticky a bezhlavo.Proste tak, ako len ja môžem byť. Delím sa o jedlo a posteľ. Počúvam a rozprávam. A chvíľkami sa pristihnem pri tom, že sa nekontrolujem a som sama sebou. Nie je to základ každého dobrého vzťahu? Zašlo to tak ďaleko, že mnou občas zalomcuje spasiteľský komplex. Proste sa ráno zobudím a cítim, že je čas dať ľudom ešte nejakú šancu. Predtým sa mi to nestávalo, no vyžívam sa v tomto novom pocite.

Nedávno som bola samotným kapitánom Morganom inaugurovaná do pozície lodnej astrologičky lode, ktorej posádka si želá ostať v anonymite. Plavba trvala do 06:00 a keďže som prepila časť svojej posádky, nebola som to ja, kto zaspal v krčme, ani som sa nepovracala, osvedčila som sa vo svojej funkcii, a tak vám dnes môžem priniesť detailnú analýzu toho, čo prinesie rok 2014 Slovensku.

Začať by sa malo rezko a pravdivo. Musím sa vopred ospravedlniť za nie príliš slušný a určite nie striedmy a vkusný spôsob popisu onej tragédie.

Ako kedysi povedal Augustín Marián Húska, sú chvíle v živote človeka, a v jeho veku to muselo byť už kua často, keď je dobré zastaviť sa, obzrieť za sebou a trochu zhodnotiť svoju predchádzajúcu existenciu. A koniec roka je k tomu optimálna príležitosť. Preto si môžeme aj my trochu zabilancovať.

Milí čitatelia, diskutéri alebo len tichí podporovatelia. Ako povedal Jay-Z alebo možno to bol Rozboril, "zas tu máme koniec roka, a z nosa nám sneží koka".

Čakám v tmavom, zle vetranom bare. Trčím tu už hodinu. Ten jebo mi trikrát volal, že je na ceste a že si mám objednať pitie na jeho účet. Začala som decentne s fínskou vodkou, ale teraz už pijem šesťhviezdičkový koňak. Znova si pretriem pery rúžom. Predstava, ako tá nepríjemná mrcha za pultom škrabe môj červený rúž nechtom z pohára, mi robí dobre. Nepotrpím si na drahé veci, ale rúže si kupujem kvalitné, lebo len tie vydržia na kraji pohára naozaj dlho.

December je jeden z mojich dvanástich najobľúbenejších mesiacov. Síce ho nemám rád až tak ako napríklad Opatovský a iní králi vianočných firemných večierkov, no má svoje pozitíva. Už jeho názov má isté príjemné alkoholické konotácie (december – dec – deci – dva deci...

Ako som už spomínala, nenávidím ľudí. Nie tak ako vy o šiestej poobede za horúceho letného dňa spolucestujúcich v električke. Ja ich nenávidím úplne, vždy a celý deň. Nič nie je tak odporné ako ľudia. Sú hlúpi, náladoví, klamú, smrdia a idú si jeden druhému po krku. Našťastie pre mňa, a asi aj pre nich, sa viem dokonale pretvarovať a kontrolovať. Len tak nikto z mojej tváre nevyčíta, že keby bolo po mojom, bol by odstrel niektorých jedincov nielen legálny, ale dokonca povinný.

Na úvod jedna otázka. Myslíte si, že talent na písanie, alebo na čokoľvek iné sa dá zdediť? Podľa mňa nie, keďže to nie je plešatosť, alebo práca v advokácii. No vydavateľ knihy Ticho mal zjavne opačný názor, preto na obálku nacapil krikľavo zelenú nálepku, akú lepia v Bille na zlacnený parízer.