Viem, že novoročné predsavzatie nie je taká aktuálna téma ako mastektómia Angeliny Jolie, či hurikán v Amerike. Najmä v tomto ročnom období kedy nás skôr zaujíma kde a kam a hlavne s kým vyrazíme omočiť členky do slanej vody.

Dostala som impulz. Alebo vyhrážku? Sama neviem. Keďže vzdorovať človeku s imidžom niekoľkonásobného recidivistu je odvaha, a ja odvážna veruže nie som, rozhodla som sa tomuto impulzu poddať a radšej nevzdorovať. Vraj „všetci len mindžujete a písať nemá kto“. Ak vás teda omrzeli všetky Horúce vína a Búrlivé krvi, nezaujíma vás aký je Povrch paneláku a aké je byť Pod Dr.

Keď vás už nebaví vymieňať si bacilä mononukleózy pod rozkvitnutými kôstkovinami, šantiť na hrádzi na kolieskových korčuliach, zrážať na bajku ľudí šantiacich na hrádzi na kolieskových korčuliach, chlípať zvetralé pivo na majálesoch alebo márne zháňať ovčiu netermizovanú bryndzu na farmárskych trhoch, môžete si preč&ia

Pamätám si časy, keď som upieral oči k nebesám a myslel si, že nad nami je len Boh. Predstavoval som si ho zhruba niekde v rámci našej slnečnej sústavy, možno na Marse alebo tak, aby nás mal poruke, ale zároveň si zachoval auru tajomna a istý odstup. Trvalo to zhruba dovtedy, kým som sa nedostal k Aktom X, čo bolo ešte pred pubertou.

Ostatný víkend v Prešporku, európskej metropole celosvetového významu, zorganizovali naši radní akciu pre ľud (to asi v rámci solidarity) a zároveň kásting novej reality show "Farmár hľadá trh", to celé pod názvom "Farmárske prdy".

 Podľa vzoru Astrálneho feťáka budem písať pozitívny článok o tom, čo mám rád. Bude to ťažšie než hejtovať, veď stále sa dá nájsť tisíc dôvodov, prečo niečo nie, ale je čoraz náročnejšie vydolovať pozitívne emócie. Hlavne, keď nefetujem a od prírody som pesimista a v práci ma používajú na odstrašenie protistrany pri rokovaniach. Ako mladý som mal rád horory.

Je to už nejaký ten piatok, čo som dostal od svojho známeho tip na film, s dôvetkom, že si ho určite nesmiem nechať ujsť. Už fakt, že ten známy je úchylné zhrbené prasa, v kombinácii so samotným názvom diela napovedal, že pôjde zrejme o ďalší z radu klenotov kinematografie, a teda, že si snímka vyžiada vyzretého a sústredeného diváka.

Je sedemnásť rokov veľa alebo málo? Toľko sa totiž už vysiela obľúbená ranná relácia a vo svete televízneho vysielania je sedemnásť rokov celá večnosť, veď v roku 1996 Kvetka Horváthová tuším ani silikóny nemala.

Keby som si mohla želať jedinú vec, bol by to štýl. Aha, počkať, ten už mám. Tak potom večnú lásku. Ale ako vieme, nič nie je večné a je to tak dobre. Inak by nemohol vzniknúť ani tento článok a to by bola fakt škoda. Stavím sa, že ste sa už dlho s nikým nerozišli. Mýlim sa?