Som zaľúbená.

Nie tak romanticky a bezhlavo.

Proste tak, ako len ja môžem byť. Delím sa o jedlo a posteľ. Počúvam a rozprávam. A chvíľkami sa pristihnem pri tom, že sa nekontrolujem a som sama sebou. Nie je to základ každého dobrého vzťahu?

 

Zašlo to tak ďaleko, že mnou občas zalomcuje spasiteľský komplex. Proste sa ráno zobudím a cítim, že je čas dať ľudom ešte nejakú šancu. Predtým sa mi to nestávalo, no vyžívam sa v tomto novom pocite. Som ráno milá na predavačku kávy. Asistentka plače až okolo obeda a nie hneď, ako príde do práce. A mojou hruďou sa šíri hrejivý pocit. Je to ten deň, v ktorom by som v mojom štáte odložila popravy až v k večernému popcornu. Takýto záchvat väčšinou končí v mojom obľúbenom podniku. Prítmie, cigaretový smrad a veľa zúfalcov, čo čakajú na spasenie.

 

Ten pán vždy sedáva sám na tom istom mieste pri bare. Každú stredu pije to isté. Samozrejme, že som ho mala v hľadáčiku. Čistý zúfalec. Dnes je váš šťastný deň, pane. Sama kráľovná vám odloží popravu, alebo vyrieši váš problém. Sadám si k nemu. Nevšíma si ma a to ma prekvapí. Až teraz získal moju plnú pozornosť.


"Čo to pijete?" dnes môžem zmeniť taktiku milej flirtovačky, nechcem ho predsa zviesť, chcem ho vyslobodiť, alebo ho nechať zabiť sa.
"Vodku s jahodovým džúsom." stále na mňa nepozrel.
"To znie ako dobrý hnus."

"Čo?"

"Je to hnus!"

"Nechutí mi to. To je na jej pamiatku." pohybom ruky si objednáva ďalšiu.

Super. Čo to bude? Rozchod? Rozvod? Čerstvo umretá mamička?


"Kto to pil, prosím vás?" ukážem barmanovi, že ďalšia je na mňa. Ten pičus ma ignoruje ako vždy.
"To nechcete počuť, slečna. Nekazte si večer. Je v tom veľa zloby, žiaľu a otrepaných fráz."

No samozrejme, že chcem. Zloba a žiaľ sú pre ľudí ako ja chlieb a soľ.
"Skúste to, pane. Som dobrý poslucháč a aj tak som tu sama. Zúfalejšie to už byť nemôže."

 

Konečne sa na mňa pozrie. Nie len tak krátko, ale so záujmom si ma prezerá. Vyzerá staro, aj keď nemôže mať viac ako štyridsať. Košeľa, čo má na sebe, je síce čistá a vyzerá draho, ale je nejaká pokrčená a oblečená tak nedbalo, ako keby na tom vôbec nezáležalo.


"Už dlho som to nikomu nerozprával. Znie to trochu ako z filmu, kde by sa mal na konci hlavný hrdina pomstiť. Ale v skratke. Rodinná večera. Vracali sme sa domov a spievali si nejakú blbosť z rádia. Svetlá. Silný náraz. Ja som prežil, ona nie. Bolo to v stredu a toto bolo to posledné, čo pila." upije si poriadny dúšok z jahodového grcu. "On bol opitý a slávny. Ja síce vplyvný a bohatý, ale súdy sa ťahali roky a jedného dňa prestali nahrádzať všetko, čo som stratil. Urobili na neho bubu a dali smiešnu pokutu. A ja tu sedím každú stredu a pijem tento hnus. Nikdy som nechápal, ako jej to mohlo chutiť." znovu na mňa pozrie.
"Prosím, slečna, ušetrite ma ľútosti a aj slov o tom, ako to musím prekonať a ísť ďalej. Snažím sa. Proste len držte hubu, dobre?" Tak hlboko by som nikdy neklesla, ale dobre, to on nevie.
"Kto to bol?" pýtam sa.
"Ten vrah? Poznáte toho pajáca, čo je v každej spoločenskej rubrike? Nášho národného maliara? Naposledy slávnostne darúval svoj obraz mocnému prezidentovi, čo tu bol na návšteve." v jeho tvári je čistá nenávisť. Výborne, s tým sa dá pracovať.
"Tú katastrofu s ľaliami?" spomínam si matne, že som to videla v správach.
"Áno, ten. Pán nedosiahnuteľný." ďalšia vlna nenávisti, čo mnou prejde ako elektricky prúd.
"Aký ste bohatý, pane?" prudko sa na mňa otočí.
"Čo odo mňa chcete, slečna?"
"Len vám vnuknúť nápad. Tak aký ste bohatý, pane?" trvám na svojom.
"Dosť na to, aby som už nemusel robiť a mohol sa opíjať touto lacnou sračkou do konca života."
"Prečo by ste sa mali takto opustiť? Prečo by ste to mali nechať na súdoch a iných pochybne spravodlivých inštitúciách? Keby sa toto stalo mne, urobila by som toto: Celé dni by som toho zmrda sledovala, až by som poznala jeho týždenný program ako svoj vlastný. Prehrabala by som celú matriku a zistila mená jeho príbuzných do piateho kolena. Dala si tú námahu, že by som ich všetkých nafotila do takého milého rodinného albumu. Potom by som si ho počkala. Každý z nás je raz niekde sám. Stála by som tam pred ním pekne bez masky, nech vie, kto s nim hovorí. Ukázala mu svoj výpis z účtu a uistila ho, že toto všetko miniem na vyvraždenie celej jeho rodiny. Svoj monológ by som doplňovala listovaním vo fotkách jeho podarenej rodinky. Vlastne, neminula by som všetko, za čiastku, ktorú získam predajom svojho bytu, odchádzam do zahraničia na celých dvadsať mesiacov."
"Prečo na dvadsať mesiacov?" kladie tu správnu otázku.
"Ponúkla by som mu deal. Samozrejme, ako prvé, by som mu zbytočne pripomenula, že musí držať hubu, inak dohoda neplatí. Nikto nedokáže ochrániť jeho celú rodinu. A môj kat už má ich fotky a práve sa na nás tíško pozerá. To by ho zneistilo."
Znova ma preruší: "Prečo by to chcel počúvať? Prečo by neodišiel?" Pán je nováčik.
"Lebo sa bude báť a strach nám nedovolí racionálne uvažovať. Vtedy nerobíme to, čo by nám zachránilo život, ale to, čo chcú iní." Prikývne hlavou. Rozumie tomu.
"A ten deal?"
"Každý mesiac si odreže alebo odtne jeden prst. Samotný proces nahrá na video, ktoré sa objaví na internete. Okrem toho musí byť odfotený v novinách alebo odvysielaný v televízii. Bez toho prsta samozrejme. Ak zaváha, bude sa snažiť podvádzať alebo to niekomu prezradí, dostane balíček s prstom svojho príbuzného. Dala by som mu šancu ochrániť svoju rodinu na dvadsať mesiacov, kým sa ja nerozhodnem, čo ďalej."


Sedí ticho a rozmýšľa.


"Má to pár trhlín. Ja nedokážem odťať prst nejakej inej osobe."
"Ste bohatý, vy nemusíte... to nechajte na iných."
"Ja nemám kontakt na "tých iných"."
"Ale máte. Každý má. Len porozmýšľajte a rozmýšľajte v číslach."
"Ako mám vedieť, že ma neudá?"
"Možno udá. Ale nepomôže si. Udajte ho prvý. Príďte s tvrdením, že ste ho prichytili onanovať nad hrobom vašej mŕtvej ženy. To ich na chvíľu zneistí. A okrem toho, ak mu aj uveria, kto dokáže ochrániť všetkých členov jeho rodiny? Alebo mu dajte prst jeho strýka hneď na začiatku, aby ste utužili vzťahy. Buďte trošku kreatívny, pane." Predsa neurobím všetku prácu za teba.
"Je to maliar. Národný hrdina. To by ho zničilo." zalomcuje ním posledný záchvev ľudskosti.
"Neďakujte mi, pane. Dnes pomáham ľuďom. Mám takú náladu, viete?", pomaly sa dvíham na odchod.
"Aj tak to ma veľa trhlín." zvolá za mnou.
Ale áno, no som si úplne istá, že vy už prídete na to, ako to vyriešiť, pane.

 

Prešlo pár mesiacov a ja sa samoľúbo usmievam, keď čítam v stánku palcový titulok. Pýta sa, či sa náš obľúbený maliar pomiatol, keď si sám odťal už druhý prst na pravej ruke. A navyše hrozné video tohto činu zavesil na internet. Asi si to pozriem. Troška krvi vždy upokojí moju dušu. Rada by som si vypočula všetky detaily toho, ako sa to nakoniec podarilo. Ale musím ešte osemnásť mesiacov počkať, kým sa jahodový pán vráti zo svojej zaslúženej dovolenky. Kupujem noviny a utekám domov. Pripravím večeru, otvorím fľašu vodky a jahodového džúsu na jej pamiatku a budem si bahniť v uznaní a pochvale, ktorej sa mi určite dostane. Musím si zvyknúť na to, že mám niekoho, kto ocení takúto pomoc ľudom. Veď pomáhať ľudom je také normálne. Či nie?