Po našej poslednej vydarenej akcii sme museli spomaliť. Dookola sa v partii preberalo, čo sa stalo, prečo sa to stalo a kto je na vine. Utešovali sme priateľovu sestru, ktorá prišla o svoju najlepšiu kamarátku a chápavo som hladkala priateľa po chrbte, keď sa hovorilo o zlyhaní jeho priateľa z detstva. Našťastie sa ani jeden z tých dvoch neozýval. Nič sme o nich nevedeli. Trochu ma to desilo, nemám rada, keď strácam prehľad. S nečakanými útokmi si poradím oveľa ťažšie ako s tými, na ktoré sa viem pripraviť.

 

Jeden problém tu však ostával a javil sa dosť akútny. Futbalistova jebačka. Zrazu bola všade. Nevynechala ani jednu party, ani jeden obed alebo večeru, kde sme boli my. Hypnotizovala nás pohľadom a snažila sa vysielať tajomné signály v štýle : "Ja o vás niečo viem". Dokonca sme sa kvôli nej pohádali. Kým on navrhoval dočasne ju ignorovať a správať sa k nej s odstupom, ja som trvala na tom, že musíme zistiť, čo si myslí, že o nás vie, a odstrániť ju. A to veľmi rýchlo. Náš spor nakoniec vyriešila ona sama.

 

Na obvyklú piatkovú chľastačku môj priateľ nemohol prísť. Mal niečo v práci, čo sa nedalo odignorovať. Tak sme sa na ten večer dočasne rozdelili s tým, že sa neskôr stretneme. Nahodila som čierne šaty, výraznejší make-up a výraz upracovanej ženy, ktorej jediným zmyslom života je opiť sa večer s kamarátmi. Hneď ako som vošla do baru, pocítila som na sebe jej pohľad. Premeriavala si ma celý čas, čo som sa teatrálne vítala s už pripitým osadenstvom. Naschvál som si ju nechala na koniec. Vtisla som jej na líce mľaskavú pusu a dala si záležať, aby jej tam ostal odtlačok môjho kvalitného rúžu, ktorý bude musieť vydrhnúť z kože hnusnou, drapľavou servítkou na záchode. Milo som sa na ňu usmiala a vtlačila sa na sedačku medzi ňu a jej neuveriteľne primitívneho priateľa. Nemala som žiaden plán a už vôbec som netušila, ako tento večer skončí. Či by som bola jednala inak? Nie. Neviem... Akú reálnu hodnotu má vlastne ľudský život?

 

Večer išiel podľa obvyklého scenára. Veľa pitia, niečo malé na jedenie a opäť veľa pitia. Snažila som sa vyzerať pripitá aj napriek tomu, že som takmer vôbec nepila. Zato ostatní boli čím ďalej familiárnejší a hlučnejší. Cítila som, ako sa ten futbalový prídrbok tlačí na moju nohu a dosť som ľutovala, že taká veľká plocha môjho stehna ostala nezahalená. Keďže hlasná hudba a vzájomné prekrikovanie sa nedávalo žiaden priestor na rozhovor, párkrát som sa na ňu milo usmiala a zdvihla pohár na prípitok. Inak som jej prepaľujúci pohľad ignorovala. Keď mi však jej priateľ zašiel rukou pod sukňu, kým sa cezo mňa nahol, aby jej niečo povedal, vyskočila som ako popálená a v návale paniky som sa snažila dostať na chodbu. Iba som chcela zavolať svojej láske, zistiť, kedy príde a vyslobodí ma. Túžila som po pokojnom večere doma, na chvíľku odhodiť pretvárku a vydýchnuť. Začala som vytáčať jeho číslo, keď som znova pocítila jej pohľad na svojom chrbte. Pomaly som sa otočila.

 

"Je tam hrozne hlučno. Chcela som len zavolať priateľovi, kedy príde. Bavíš sa?" Zmeniť sa na milú a priateľskú mi vďaka rokom tréningu trvá menej ako päť sekúnd.
"Nie, nebavím. Chodím na tieto trápne akcie len kvôli vám. Aj s tým chudákom, čo ti pchal ruku pod sukňu, chodím len kvôli vám. Trochu si ma prekvapila, že si ušla. Myslela som si, že si väčšia šľapka." Tvárila sa veľmi sebaisto. Na malú chvíľu som svoje prekvapenie nemusela predstierať.
"Prepáč, on nie je môj typ. Hodí sa viac k tebe. Vyzeralo to, že si rozumiete. Ste si tak podobní." Milujem tieto vety na hrané urážky a nevinné poznámky.
"A čo ty a tvoj priateľ? Vy si rozumiete?" neustále ma prepaľovala pohľadom.
"Dokonale. Ale to si si už všimla, nie? Mám pocit, že nás stále pozoruješ. Páčime sa ti? Prepáč, ale trojky nerobíme. Nie, že by si nebola náš typ, ale zatiaľ si vystačíme sami dvaja." klamala som.
"Nemám záujem o váš zvrátený sex." Pristúpila bližšie.
"Zvrátený? No, misionárska poloha nás veľmi nebaví, to máš pravdu." Ostala som stáť a ležérne sa oprela o stenu. Vošla do mojej osobnej zóny a mne sa zježili chlpy na ruke.
"Ja viem, čo ste zač." Od mojej intímnej zóny ju delili len centimetre. "Vy nie ste to, na čo sa tu pred tými hlupákmi hráte." Ako veľmi neznášam týchto skurvených senzibilov. Musím zistiť, o čo jej ide.
"Obávam sa, že mi uniká, o čom tu hovoríš. Si opitá?" Celou silou som sa premáhala neustúpiť o krok dozadu.
"Choď do riti. Na mňa to hráš zbytočne. Vy dvaja ste sa hľadali, že? Najskôr som si myslela, že on je sadista a ty jeho subka, ale nie, nie je to tak, že?" Nečakala na odpoveď. Pokračovala. "Ty si zvrátená suka. Si oveľa horšia ako on. On je len násilník a prasa, ale ty... ty si vrah!!!" Stála pri mne tak blízko, že som detailne videla odtlačok svojich pier na jej líci.
"Čo to ... čo to hovoríš? Preskočilo ti? Ja ... ja musím ísť." Nemám rada tieto prekvapenia. Chvíľu mi trvá, kým začnem jasne rozmýšľať. Prudko som sa otočila a rozbehla k autu. Hľadala som cestou kľúče a snažila sa vymyslieť, čo ďalej. Nepočula som za sebou jej kroky. Neviem, ako sa jej to podarilo, ale keď som konečne zbadala svoje auto, už stála pri ňom. Spomalila som a snažila sa vydýchať.

 

Podarilo sa mi rýchlo nad sebou získať kontrolu. Pristúpila som k nej celkom pokojne.
"Čo chceš? Ak si myslíš, že som vrah, tak potom ty si tu jediná zvrátená suka široko-ďaleko. Alebo si len neuveriteľne hlúpa?" Vymenili sme si úlohy. Teraz som ja vedome vstupovala do jej osobnej zóny.
"Prezraď mi, aká chorá myseľ neutečie, keď cíti dravca? Čo mi chceš navrhnúť, aby som s tebou zašla k psychiatrovi? Zapíšeme sa do meditačno-náboženskej skupiny? Pôjdeš na políciu? Máš nejaké dôkazy? Či si myslíš, že na základe tvojich pocitov ma zavrú do blázinca?" Chŕlila som jednu otázku za druhou. Videla som, ako sa z jej tváre stráca odhodlanie. Môj ty bože! Ona to nedomyslela. To chúďa dúfalo... V čo vlastne? Že ma odhalí a ja jej padnem k nohám a budem ju prosiť o milosť? Na pár minút som si myslela, že som našla protivníka. No keď vidím, ako sa do jej tváre vkráda panika, uvedomujem si, že som ju vysoko precenila.
"Ja som vám len chcela pomôcť. Myslela som si, že keď to na teba vybalím, budeš sa brániť alebo plakať, alebo..." Nemala kam uhnúť. Zaparkovala som auto v odľahlom kúte parkoviska. Za chrbtom mala len stenu a plot.
"Ja neplačem. Ale ty budeš, keď budeš prosiť o svoj zbytočný život." Urobila to jediné, čo mohla. Vykročila smerom ku mne. Udrela som ju päsťou do sluchy. Nestihla ani vykríknuť. Pri páde sa udrela temenom hlavy do spätného zrkadla, ktoré ostalo visieť z dverí, držiac len na tenkom kábliku. Ležala na zemi v tom úzkom priestore medzi stenou, plotom a mojím autom.
"Kurva... ty jedna sprostá kurva! A to som chcela len pokojný večer doma v pyžame." Zohla som sa, aby som zistila, ako je na tom. Dýchala, ale bola v bezvedomí. Mám šťastie, že futbalisti milujú tieto vychudnuté štetky. Naložiť ju do auta nebol až taký problém. Chvíľku som sa na ňu pozerala a snažila sa odhadnúť, koľko jej asi bude trvať, kým príde k vedomiu. Musím sa vrátiť dnu a nejako to tam uhasiť. Nemôžem si však dovoliť, aby sa prebrala a začala mi tu vykrikovať z kufra. Pichla som ju silno kľúčom do rebier. Nereagovala. Udrela som ju teda ešte raz do hlavy a zabuchla dvere.

 

Cestou späť do baru som sa zastavila na záchode skontrolovať, či nie som od krvi, aj keď som si nevšimla, že by krvácala. Vrátila som sa k zabávajúcim sa priateľom. Nikto mi nevenoval pozornosť, len mi posunuli ďalší pohár s drinkom. Ten som vypila na ex. Rýchlo som naťukala do mobilu správu a poslala.
"Nevidela si niekde moju priateľku?" Futbalista sa na mňa nalepil celým telom.
"Videla. Plakala na záchode, lebo videla, ako obchytkávaš všetko navôkol." Odstrčila som ho od seba.
"To je taká krava. Nech sa pojebe. Poď si zatancovať." Jeho páchnuci dych bol to posledné, čo som teraz potrebovala.
"Zmizni! Choď si ju pohľadať, ty prasa. Čo keď sa jej niečo stane? Čo si nevidel, aká bola veľmi opitá?" Kričala som. Aj preto, lebo som potrebovala odbúrať svoj stres, ale hlavne preto, aby ma počuli ľudia naokolo. Pre istotu.

 

Celú polhodinu som sa zabávala a tvárila, že toto je party roka. Strach z toho, že sa tá hlupaňa preberie, mi nedal ani dýchať. Mala som ju zviazať alebo priškrtiť. Teraz už odísť nemôžem. Ten jebo ju všade hľadá, nemôžem riskovať, že pôjde za mnou. Keď moja láska vošla do baru, vydýchla som si od úľavy. Teraz to už zvládneme. Pozdravil sa s ostatnými.
"Čo sa deje? Bežal som odtiaľ hneď, ako si mi napísala. Si strašne bledá." Šepkal mi do ucha, kým ja som sa tvárila, že mi referuje nudné novinky z firemného večierka.
"Mám ju zamknutú v aute. Bojím sa, že sa preberie a začne robiť paniku. Musíme ísť preč." Videla som, ako prebehol pohľadom po prítomných ženách a rýchlo pochopil, o kom hovorím.
"Žije?" díval sa na mňa bez emócií.
"Žila, keď som ju tam zamkla." Možnosť, že by umrela na krvácanie do mozgu alebo sa len zadusila, mi doteraz nenapadla. Postavil sa. Pevne ma chytil za rameno. So širokým úsmevom začal hľadať vinníka, ktorý ma opil tak, že on ma teraz musí odviezť domov skôr, ako tu zaspím. Opití kamaráti sa navzájom obviňovali a prekrikovali s oplzlými poznámkami, kam ma to ťahá a čo mi tam urobí. Zakolísala som sa a zakývala im. Dokonca mi padla hlava na hruď. Dostali sme sa odtiaľ rýchlo a ľahko. Bez slova som mu podala kľúče, ukázala kde mám zaparkované auto. Ešte som zazrela futbalistu, ako sa pri dámskych záchodoch bozkáva s nejakou brunetkou.
"Nie sú tu kamery. Ale aj tak len nasadni a zapni si pás. Skontrolujeme ju potom, keď budeme mimo ľudí." Bola som rada, že premýšľanie môžem prenechať jemu. "Kam vlastne pôjdeme?" Pozrel na mňa.
"Viem kam. Za mesto. Do domu môjho priateľa."

V hlave sa mi zrodil geniálny plán.