Muži klamú. Klamú aj ženy, ale ženské klamstvo je zakorenené hlboko v ich podstate a vplyvom evolúcie sa pretavilo v niečo, čomu sa dnes hovorí povaha. Muži klamú o dĺžke svojho prirodzenia. Ženy klamú spontánne.

 

Ani jeden muž nikdy neopíše pravdivo metráž svojho šúľku rozkoše. Tí, čo majú prikrátky, vždy pridajú nejaký ten jeden až desať centimetrov, a tí, čo majú dlhý, tak tí tiež. Ibaže ak je niekde pridané, inde sa, prirodzene, musí ubrať. A keď Fero povie, že „ja mám osemnástku“, no v skutočnosti len s pomocou škripca dosiahne sedem a polku, znamená to, že niekomu chýba desať a pol centimetra penisu.

 

Pri takejto úvahe mi nedá nezamyslieť sa nad tým, že ktorý z tých fiškusov z Etiópie pobehuje po púšti s mojimi desiatimi číslami?! No pri mojich tridsiatich centimetroch mi ta až toľko nevadí.

 

Keďže je kráľovstvo dokonalosti určené prioritne mužom, je samozrejmé a štatisticky dokázané, že sedemdesiat percent čitateľstva tvoria ženy. A preto sa musím priznať, že som klamal. Nemám tridsiatku. Mám štyridsiatku a tri vajcia. Heh!

 

V tomto okamihu sa dá očakávať plná sústredenosť sedemdesiatich percent čitateľov, ktorí klamú spontánne, prevažne o svojej váhe a veku. A to si zaslúži odhaliť tajomstvo, ktoré prezrádza niečo o málo spomínanej záležitosti, ktorá u muža vyvoláva pocit radostného uspokojenia, či číre potešenie, ba priam jedinečný zážitok.

 

Pýtate sa, čo to je? Čo pánom tvorstva spôsobuje toľkú radosť, že jasotom prehlušia ten najhlasnejší orgazmus a v očiach majú takú tú zvláštnu iskru, akú má človek, čo práve vyhral národnú lotériu aj s bonusom? Toľký pôžitok zaručí len jedno: niečo totálne rozjebať.

 

Sedemdesiat percent si práve povedalo „o čom to rozpráva?“ Zvyšným tridsiatim percentám sa rozžiarili očká a zasvrbeli ich dlane? Áno? Áno!

 

Z času na čas, možno raz za päť, dokonca za desať rokov sa chlap dostane do situácie, ktorá je iba v jeho réžii. V ruke drží obrovské kladivo alebo hrubú oceľovú rúru a konfrontuje jedným zo spomenutých nástrojov predmet, ktorý sa dá rozbiť na márne kúsky. Napríklad taký starý CRT televízor.

 

V mojom prípade to bol starý CRT televízor, ťažké kladivo a skládka odpadu, na ktorej som sa ocitol náhodne, keď som šiel vyniesť fúrik plný stavebného odpadu. Pochopiteľne sa jednalo o nelegálnu skládku na hranici Slovenského raja, v riedkom ihličnatom lese.

 

Dotlačil som fúrik s búračkou a vysypal ho na kopu. V strede jamy stál televízor značky Tesla v drevenom ráme s takou tou hrubou obrazovkou, čo vyzerá odolne. Fúrik som vysypal a odhodlaný odtlačiť ho späť, som sa otočil. Zakopol som o drevenú násadu kladiva.

„Krista!“ uľavil som si. Pošúchal si členok, ktorým som o nástroj skazy zakopol, a bol by som opäť zanadával, keby ma vesmír nezasiahol priamo do srdca.

 

„To nemôže byť náhoda!“ pomyslel som si a keď som uchopil kladivo, síce hrdzavé, no stále funkčné, cítil som sa ako Ragnar, čo sa zberá rozmetať tých divných mníchov, čo sa rozhodli žiť v askéze a odriekaní pôžitku na samote. Letmý pohľad som venoval televízoru.

 

„Uuuuuaaaaaaááááá!!!“ zreval som, až králičí párik pod blízkou lieskou prestal trtkať, a s kladivom v ruke som sa rozbehol v ústrety CRT protivníkovi.

 

„Ty sviňa! Ty hajzel! Rozjebem ťa, že ťa vlastná matka nedá dokopy! Uaaáááá!“ vrieskal som, ako keby mi totálne preskočilo.

 

Celkom spontánne sa mi hlavou začala niesť melódia piesne od kapely Sabaton, Primo Victoria. S bojovým pokrikom som zasadil prvú ranu protivníkovi. Odolával relatívne hrdo a dlho. Sviniar vyrobený v Liptovskom Hrádku prvýkrát zastonal, keď som mu uštedril úder po drevenom ráme. Zaskučal ako pes a drevo zaprašťalo. Ohnal som sa z boku. Hrdzavý kov zasvišťal vzduchom a do sklenenej obrazovky som zasadil smrteľný úder. Ozvala sa ohlušujúca rana, keď plyn sťa duša televízora, uväznená v sklenenom väzení, sa pobrala na onen svet.

 

„Uuuaaáááá! Zdochni! Skap ty hovädo! Zdochni!“ vrieskal som a z bezvládneho televízneho torza robil nespočetným množstvom rán rešeto.

 

Trvalo to asi päť minút. Mne to prišlo ako celodenný boj s celou hordou protivníkov, ktorých som nakoniec sebavedomo porazil, a preto mi patrí večná sláva a piesne o mojich hrdinských skutkoch si budú spievať generácie dávno po tom, čo moje meno vytesané v mramorovej doske sarkofágu bude pomaly zožierať mach a lišaj.

 

Po televízore neostala ani stopa. Kusy dreva rozdrvené na prach a črepiny skla sa stratili v kope, na ktorej som stál. Ruky sa mi chveli a pot stekal po chrbte. Bol to úžasný pocit. Neuveriteľný! Kladivo som hodil do fúrika, uchopil jeho rukoväte a bol by som sa pobral preč, keby som si nebol všimol ženu, čo ma pozorovala z cesty.

 

„Preboha!“ začala. Vyzerala na tridsaťpäť. Usúdil som to podľa jemných vrások pod očami, mierne ovisnutého poprsia a pretŕčajúceho bruška. Stále bola jazdná. „Preboha, čo ste to urobili?!“ spýtala sa káravo.

 

Pustil som fúrik a podišiel k nej. Keď zbadala iskru v mojich očiach, cúvla.

 

„Už si mala v krku tridsaťcentimetrový kabanos?“ opýtal som sa a odpľul si. Opantaný pocitom víťazstva som nadobudol dojem, že sa smiem zmocniť všetkého, čo sa mi postaví do cesty. Žieňa naprázdno preglglo. Zdalo sa, akoby v jej tesnej blízkosti sadla rosa. To však ženština pri pomyslení na tridsaťcentimetrové monštrum zvlhla v očakávaní. V očakávaní, že sa jej hriešneho tela zmocní odvážny bojar – ja. Nezmohla sa na odpoveď.

 

„Koľko máš rokov, panna?“ opýtal som sa a premeral si ju.

 

„Dvadsaťpäť,“ povedala a rosa mi narazila do členkov.

 

„Vieš komu to rozprávaj!“ povedal som posmešne, uchopil rukoväte fúrika a pískajúc si odkráčal z bojiska.