Nikdy som nemala rada psiská. Ani tých s koriandrom a klíčkami na vietnamský spôsob, ani tých serúcich na chodník na sídliskový spôsob. Bola som presvedčená, že každý pes má len dva životné ciele – ako vyhrať boj s mačkami a ako ma uhryznúť. Netušila som, že raz skončím tak, že budem venčiť psa v pyžame.

Dotyk mužskej dlane na koži je ako dážď. Skĺzne po povrchu, zanecháva mokrú stopu. Netečie s časom a nie je ani jeho súčasťou, inak by žena nezabudla, že ho uplynulo tak veľa alebo tak málo... Záleží od búrkového mraku. Na tom, ako dokáže blýskať a zasiahnuť určité miesto. Niekedy ženu nezachráni pred mužom ani bleskozvod.

Piatok trinásteho Robím, čo môžem, ale trinástka a piatok je strašidlo, ktoré spôsobí erupciu trapasov bez toho, aby som sa o to výrazne pričinila. Proste to tak príde. Vojdem do kúpeľne, dlho sa sprchujem horúcou vodou, aby som zo seba zmyla prach ciest a smútok za domovom.

 (divadelná hra pivničného charakteru bez hviezdneho obsadenia)                                            &n

Cuky a Luky sú fenoménom doby, odrážajú realitu a plytkosť konzumného života. Tak toto som si prečítala v upútavkách a tešila som sa, že konečne po dlhodobej traume po filme o päťdesiatich odtieňoch siniek následkom nevydarených S-M techník, uvidím slovenský film s odrazom plytkosti. Dobre som sa tešila.