Nakoľko počet dielov už značne pokročil, nedá mi nenapísať niečo o tunajšom počasí. Možno si pomyslíte, aké zaujímavé môže byť písanie o počasí. Verte mi, to, čo sme si tu my zažili za jeden rok, vaše zmýšľanie trochu zmení.

Je to kruté, ale je to tak. Klasifikácia alebo pre jednoduchších škatuľkovanie, je nesmierne neľudská vec, ale žiaľ, každého z nás môžu hodiť do nejakého vreca. Niektorých aj do viacerých, no našťastie len teoreticky. Tento článok vzniká pomocou vedeckých metód a dlhoročných laických skúseností, poznačených  zbytkami vedomostí z vysokoškolskej psychológie, čo je nám vlastne aj tak na nič. Aj keď sa tu totiž nájdeš, sám sa do vreca nehodíš!

 Pamätám sa, keď som si pred nejakými pár časovými obdobiami pozrel obálku časopisu Time a zaujala ma. Nebola tam žiadna poloholá žena, ale niečo úplne iné. Ležali tam dvaja ľudia, na pláži, užívajúc si svoj dokonalý život. Iba oni, žiadne externé momenty ničiace ich perfektné šťastie. Skrátka, niečo neskutočné.

Réžia: Neil Burger Predloha: Veronica Roth Scenár: Vanessa Taylor, Evan Daugherty Hrajú: Shailene Woodley, Kate Winslet, Miles Teller, Ray Stevenson... A máme tu ďalší film z postapokalyptickej budúcnosti, kde sa po vojne (akej sa nedozvieme) vytvorí nový svetový poriadok.

Čo si budeme hovoriť - som starý. Tiahne mi na tridsiatku, kolená mám rozhegané, chrbát opotrebovaný, jedno ucho mi nefunguje a poriadne nevidím. Keď sa k tomu pridá moja čoraz definitívnejšia plešina, je to takmer na slučku. Ale keďže ako povedal Vladko Weiss: “Jebeme vám vaše skurvené novinárske hlavy. Sme top”, skúsim sa na to pozrieť optimisticky a uviesť niekoľko dôvodov, prečo je plešina vlastne lepšia, ako čokoľvek iné.

Keď som bola teenager, písala som poéziu. Alebo presnejšie, myslela som si, že píšem poéziu. Boli to temné, existenciálne útvary, plné morbídnych obrazov, hlbokomyseľných metafor, absurdného humoru a podobných výkrikov zmätenej dospievajúcej osoby.

 Mnoho ľudí zaujíma, ako je to vlastne so ženami v USA. Nie, ani náhodou to nie je tak ako vo filme Láska Nebeská (Love Actually, 2003), kde americké devy vítajú cudzincov bozkami, spia zo štyri na jednej posteli a vyzerajú ako z renomovaných časopisov. Realita je niekde úplne inde.

Dá sa ešte dnes napísať niečo originálne? Môže byť ešte niečo nové v tovarovom segmente kníh zo špecifického žánru „česká akčná splatter sci-fi?“ Odpoveď: nie a nie. A keď ste taký Štěpán Kopřiva, tak to aj dávno dobre viete a takisto viete, že už nejde o to, čo písať, ale ako.

Naozaj nebudem písať o tom, že je lepšie byť ten, čo počas sexu víťazne zareve "Prvý!" a potom sa otočí na bok a zaspí (spoiler: klamem). Aj keď všetky vedecké štúdie vravia, že ten čo sa spraví prvý, má stopercentnú šancu, že dosiahne vrchol, zatiaľčo ostatní takúto šancu nemajú.