Nedávno som si v hektickom živote naplnenom mnohými rušivými elementami našiel čas na to, aby som si pozrel nie jeden, ale hneď dva filmy. S prihliadnutím na ich, na prvý pohľad úplne rozdielne námety, som si dnes ráno cestou do práce uvedomil, že majú toho celkom dosť spoločného. Preto ak ste ich ešte nevideli, čítajte ďalej. Majte ale na pamäti jednu vec.

Na úvod si dáme niečo z teórie hip-hopu. Každý rapper prechádza akýmisi vývojovými štádiami. Prvé štádium spočíva v tom, že rapper žije ťažký život v slume / ghette / favele a rap je jedinou legálnou cestou, ako sa vyhrabať z mastného čierneho bahna chudoby, sociálno-kultúrnej exklúzie a celkovej beznádeje a zmaru.

Diel druhý – turecký A som tu zas! Váš obľúbený mikRób(ert). Trápnu slovnú hračku na úvod máme za sebou a môžem pokračovať v hlienovitom príbehu o svojej dovolenkovej ceste na slizniciach členov rodiny Rovňákovcov. Skončili sme vystúpením z autobusu pred hotelom.

Hľadieť na tvár niekoho, komu ste prehnali guľku čelom, je ako cesta do minulosti. Pozerám na monitor a nepočujem žiadne zvuky. Pery toho muža sa pohybujú, to znamená, že niečo hovorí, no ja mu nerozumiem. Začnem sa zameriavať na detaily. Jeho oči sú guľatejšie ako si pamätám aj keď majú tú istú farbu. V ich kútikoch je viac vrások. Rovný nos, na jednom mieste vyzerá, že bol zlomený, no to som si predtým nikdy nevšimla. Pohybujúce sa pery sú trochu plnšie a má dokonale oholenú tvár.

Disclaimer: Ak už po prečítaní nadpisu scrollujete na komentáre, aby ste sa ma spýtali, prečo preboha by ste mali sledovať partiu nagelovaných potetovaných homosexuálov, naháňajúcich loptu na lúke a nebodaj pritom niekomu ešte aj držať palce, navyše keď ten niekto ani nie je zo Slovenska, zastavte sa hneď tu a prečítajte si TOTO.

Diel prvý – turecký Na úvod sa predstavím. Som RNA ortomyxovírus. Ale kamoši ma volajú chrípka.Možno sa čudujete, ale aj my s chalanmi sledujeme tento DM plátok. Napriek tomu, že až tak striktne nerozlišujeme medzi chalanmi a babami. Ale sme drsní a len málo z nás nosí bielkovinovú sukňu.

Kedysi dávno, za horami, za dolami, vznikli na našej zemi rozprávky. Boli fajn, boli super, vymysleli ich, alebo zozbierali, tak či onak, rodičia nám ich čítali pred spaním. Doba však pokročila, večerné čítanie nahradili tablety, smartfóny a fejsbuky. Rozprávky akosi ustúpili do pozadia, večerníčky tiež stratili sledovanosť, niečo sa stalo so životom. Pomedzi tieto fakty, uskutočnil sa ešte jeden.

Prvý mesiac nenávideného obdobia menom leto je tu. A s ním horúčavy, rozkopané ulice a otravné pištiace komáre. Aj keď na ich štípance som sa dozvedel užitočný lifehack – na poštípané miesto priložíme zapálenú cigaretu. Teplo z cigarety spôsobí popáleninu tretieho stupňa, ktorá nás zbaví akéhokoľvek svrbenia. Nemáte za čo. Aha, a tu máte ešte mnohosrd.

Minule, keď som išla do Londýna, tesne pred odchodom na letisko som si lakovala nechty. Lebo veď nech sa tam týždeň nepozerám na to bezfarebné nič. Do niečoho som však omylom šťuchla a celý ukazovák na pravej ruke som mala pokazený. Vyzeralo to veľmi avantgardne a keďže lietadlo nepočká, musela som prekonať nutkanie rovno si ten prst odseknúť kvôli časovej efektivite a nasadla som kamoške do auta. Samozrejme som jej hneď vyklopila, čo sužuje moju utrápenú dušičku.