Po ukončení činnosti v Stavangeri mňa a ďalších šesť kusov vodičov odkomandujú do mesta Hønefoss, asi 60 kilometrov severne od Osla. Zo všetkých miest, kde som kedy pracoval mi tu, kde jazdím linky malomestskej MHD a do okolitých dedín, bolo najlepšie. V toto januárové ráno v roku 2009 leziem z teplej postele a už reflexívne môj prvý pohľad smeruje k teplomeru za oknom. Posledné dni sa teplota pohybovala medzi -20 až -35 stupňov Celzia a v malej dedinke Sokna, ležiacej v úzkom studenom údolí, občas klesla až k -39. Teraz je -7. Veľkú radosť z toho nemám.
Keď naobliekaný vychádzam z môjho prenajatého domčeka, vidím, že len za noc, odkedy som odlopatoval sneh z príjazdovej cesty, stihlo napadnúť ďalších 20-25 centimetrov. Aspoň mi auto neprimrzlo k zemi a nebudem ho musieť vysekávať sekerou, ako keď som sa pred tromi týždňami vrátil z dovolenky. Odpájam svoje staré Volvo z elektrickej šnúry, ktorá zabezpečuje ohrev motora a dobíjanie baterky, štartujem, prebúram sa cez závej na ulicu a vyrážam na dvadsaťkilometrovú cestu do garáží.
05:50 Vo firme máme človeka, ktorého džob je kontrolovať dochádzku a štartovať autobusy zhruba 15 minút pred príchodom vodiča, takže môj Mercedes Kebab je už príjemne vyhriaty. Znovu začína snežiť. Nórska zima má dve podoby – buď je hnusná kosa, ale zároveň jasná obloha a cesty, hoci zasnežené, sú bezproblémové. Alebo to osciluje okolo nuly, je zamračené, sneží a vozidlá sa po ceste kĺžu ako Plačková po gauči. Za dve zimy čo som tu strávil, som sa naučil vážiť si kruté mrazy.
06:05 Pristavujem na prvý spoj do dedinky Hallingby. Jedna z výhod malomestského jazdenia je, že onedlho človek všetkých cestujúcich spozná a dokonca vie, že má počkať, ak tam niekto náhodou nie je. Takto skoro veziem len poltucet chlapov do fabriky na betón. Okrem nich sú na zastávke balíky novín, čakajúce na autobusy rôznymi smermi – vyberám si z nich päť.
Cesty v meste sú ako-tak upravené a do Hallingby idem po hlavnom ťahu. Noviny rozhodím pred miestnou samoobsluhou, fastfoodom a benzínkou, kupujem si kávu a cez prestávku zazerám na tmavú oblohu, ktorá ma má na háku a spokojne na mňa sneží.
07:20 Pomaličky začína svitať, keď vyrážam naspäť do Hønefossu. Toto je najvyťaženejší spoj dňa – veziem decká do základných i stredných škôl aj ľudí do práce. Tento spoj už nejde po hlavnej ceste, ale zachádza cez lesy a hory a mrňavé usadlosti. Cesta je taká úzka a rozflákaná, že priemerná slovenská okreska proti nej pôsobí ako nemecká diaľnica. A, hoci by vďaka tomu, že po nej chodia autobusy s budúcnosťou národa (nie, tým nemyslím seba) mala byť prepluhovaná medzi prvými, privíta ma tu panensky neporušená vrstva snehu.
Hneď na prvej zastávke dostane Kebab pri dobrzďovaní šmyk a s „ts-ts-ts-ts“ ABS sa zastaví o dobrých päť metrov ďalej, než som plánoval. Preľaknuto zahreším a ďakujem všetkým svätým, že domorodé decká nevedia po slovensky. Snáď ich nenapadne gúgliť, čo znamená „kurwapitcha“.
Na sekundu mi napadne, že by som nasadil reťaze, ale nevyzerá to až tak zle, aby to pneumatiky s oceľovými klincami nezvládli. Tak pokračujem ďalej, narábajúc s pedálmi, ako keby som pod nimi mal vajcia a volant zvieram tak, že do mäkkého plastu robím priehlbinky. Ale zvládnem to v pohode, aj keď mi občas krvný tlak vystrelí do výšin. Akurát keď sa blížim k výjazdu na hlavný ťah, zabočí mi oproti oranžový pluh správy ciest, jeho vodič mi preblikne aby som zastavil a keď tak učiním a otvorím okno, žoviálne a s dobrou náladou sa opýta: „No čo, šmýka sa tam?“
Moja odpoveď je nepublikovateľná.
08:00 Prichádzam na autobusový terminál v centre Hønefossu. O tomto čase sa na ňom nedá pohnúť, keďže všetky dedinské autobusy prichádzajú naraz a chce to trochu šikovnosti a podľa možností praxe v hraní Tetrisu, kým prekľučkujem pomedzi všetky tie vozy k môjmu nástupišťu.
V autobuse oproti vidím Ivana Viďjstedebilové a automaticky sa prikrčím, keby sa náhodou chcel socializovať. Za ten rok čo sme tu, si stihol znepriateliť celú skupinu okrem mňa, a ja ho tiež mám plné zuby. Takisto má nový nickname – Ivan Jahoda. Keď raz išiel školským autobusom cez les a videl, že tam rastú jahody (podľa inej verzie hríby – nemám odvahu spýtať sa ho), odstavil bus aj so štyridsiatimi deckami na krajnici, vybehol von a začal si ich v kľiude zbierať, pričom na námietky odpovedal: „Ticho, haranti, to je můj oběd!“ Vidím, ako ustráchane po ňom niektoré decká poškuľujú a bavím sa predstavou, ako o nejakých tridsať rokov v oblasti koluje urbánna legenda o kanibalskom autobusárovi z temných lesov východnej Európy, ktorý malému dievčatku odhryzol hlavu len za to, že chcelo vystúpiť prednými dverami.
Najbližšie veziem asi dvadsať ľahko mentálne postihnutých do miestnej chránenej dielne – už čakajú na nástupišti a keď ma vidia, začnú poskakovať a tlieskať. Vozím ich rád – málokedy vidím niekoho, kto má takú čistú a nevinnú radosť zo života. Občas mám chuť urobiť si lobotómiu, žeby som sa aj ja mal tak dobre.
Viem, že všetci majú mesačníky a tak iba nechám otvorené dvere a utekám na wécko. Chyba. Keď sa vrátim, privíta ma namiesto veselého džavotania hrobové, vydesené ticho. Pozriem dozadu a kurwapitcha má reprízu.
Kedysi, dávno predtým, než som sem prišiel, vozil tento autobus zároveň aj žiakov miestnej učňovky za mestom. Študenti, mnohí nezaťažení nadmierou intelektu, sa zabávali týraním Forrestov. Detaily nepoznám, ale muselo to byť zlé, pretože pre nich vyhradili špeciálny autobus a do tohto majú prísny zákaz vstupu. A teraz mi jeden z nich sedí rozvalený pri zadných dverách, na ksichte sebavedomý úškrn. Neboráci naňho pozerajú tak vydesene, ako keby tam miesto rachitického uhrovatého pubertiaka sedel Votrelec s vycerenými zubami a čiernym pazúrom na nich robil en-ten-tiky.
Otvorím zadné dvere a ukazujem mladému, nech sa okamžite prace. Odmieta. Že jemu je zima, ich autobus ešte nedošiel a on nebude čakať vonku na snehu. Jeden z postihnutých, drobný päťdesiatnik, sa roztrasie ako pes tesne predtým, než urobí mláčku a ja so sebaovládaním, ktoré prekvapí aj mňa samotného, sopliakovi vysvetľujem, že to naozaj nebol návrh. Pritom chalan strelí pohľadom von dverami a hneď je mi všetko jasné. Stoja tam dve rozkošné blonďaté sedemnástky a so záujmom sledujú tú drámu. Chalan, ktorý zatiaľ jedinú vagínu v živote videl keď jeho zosnulú babku obliekali do truhly, sa zjavne zúfalo pokúša urobiť dojem.
Normálne by som s ním možno aj cítil spolupatričnosť – tiež som býval škaredý frustrovaný panic – ale to by si nesmel tak očividne vychutnávať, ako sa ho zvyšok autobusu bojí. Zvažujem možnosti. Väčšina vodičov v tomto momente volá policajtov, ale to by pred tými holkami mohol vyzerať ako hrdina. Okrem toho, existuje aj elegantnejšie riešenie.
„OK, tak si tu seď. Ale ja pri škole nestojím, prvá zastávka je až pri retardárni,“ hovorím. Bingo, trafil som správnu strunu, sopliakovi sa v očiach objavujú prvé pochybnosti. Priemyselná zóna, v ktorej je chránená dielňa, je od učňovky tri kilometre, popri hlavnej ceste, kde nie je chodník, v zime a v snehu. Rozmýšľa, ako najrýchlejšie dokáže, čo má teda od Šinkansenu ďaleko; skôr by sa to dalo prirovnať k motoráčiku z Humenného do Sniny.
„Ale... ale keď stlačím STOP, tak ste povinný zastať,“ povie s nádejou.
S úsmevom pokrútim hlavou – síce má pravdu, ale nebudem mu to hovoriť – a odchádzam dopredu. Sadnem si za volant, naštartujem, mrknem do zrkadla a keď vidím, že chalan ešte stále sedí, ťuknem do tlačítka zadných dverí. Zasyčanie vzduchu ho preberie, vystrelí zo sedadla ako Pershing a zúfalo preskočí pomedzi zatvárajúce sa krídla dverí von. A nakoniec predsa len nejaká karma existuje, pretože na pristátí sa šmykne a tvrdo žuchne na riť, rovno pred tými dvoma babami. Podľa toho, ako vyprsknú do rehotu, usudzujem, že ešte nejakú dobu mu nezostane nič iné ako triasť si rukou s nezamestnaným.
Keď mám istotu, že si chalan nezlomil prdel a utrpelo iba jeho ego, zaradím Déčko a za jasotu a tlieskania osadenstva autobusu sa pohýňam vpred, slniac sa vo svojej novoobjavenej sláve ochrancu a kráľa retardov.
