9:00 - Po rannej špičke deň pokračuje jeho najnudnejšou časťou, aj keď o pár rokov, keď sa budem v centre Osla vo večne narvanom kĺbovom autobuse prepletať úzkymi upchatými ulicami, budem na tú nudu ešte nostalgicky spomínať. Vymením Kebab za nízkopodlažné Volvo a idem sa krútiť na mestskú linku z centra na predmestie Heradsbygda. Tri a pol hodiny, sedem kolečiek po 24 minút, medzitým šesť minút pauza.

 

Niekto tam hore asi vie, že o šesť rokov budem písať článok pre dailymale, a tak sa mi práve dnes busom premelie viacero postavičiek z tunajšieho panoptika. Hneď na prvej túre mi poklesne srdce, keď na nástupišti vidím madame Chrchéľ – velmi milá, i keď zjavne životom strhaná pani. Vždy sa chová prívetivo a preto nemám to srdce poslať ju sadnúť si čo najďalej dozadu, napriek jej odpornému zlozvyku. Podľa firemných legiend je to bývalá narkomanka, ktorej šňupanie rôznych svinstiev úplne zničilo nosnú prepážku – neviem, čo je na tom pravdy, ale v každom prípade produkuje hlieny v podobnom množstve a kvalite ako Boris Kollár statusy. Vonku ich decentne vypľúva – teda tak decentne, ako sa dá vypľuť niečo také husté, čo pri dopade na zem pleskne ako keď dobre sadne facka – ale v buse si ich ako správna dáma necháva pre seba. Našťastie jej CHŕŕchŕŕŕchŕŕŕ – GLG musím počúvať len desať minút, hoci trpím každú sekundu. Sotva vystúpi, nasadne mi Šmudla Tom.

 

Tom je mentálne postihnutý, ale k chránenej dielni ani nepričuchol a navyše zvykne konzumovať kvantá alkoholu a iných substancií. Ani s hygienou sa veľmi nekamaráti, chodí v ufúľaných svetroch a v menčestrákoch, ktoré pamätajú ešte Georga Busha (toho prvého) a jeho prsty pripomínajú lyžice bagra na konci šichty. Jeho komunikácia s okolím pozostáva z huhlania slabík „du“ (to znamená „ty“) a „hu“ (to znamená „hu“), ale časom sa podľa prízvuku a intonácie naučíte rozpoznať, čo vlastne chce a ste schopní viesť s ním príjemnú a plodnú konverzáciu:

 

„Du! Hu hu du hu hu du.“

 

„Hej, hlásili sneženie na celý víkend.“

 

„Hu du hu du! Hu! Du hu!“

 

„Áno, videl som, a cigarety zdraželi skoro o dvacku. Hrozné.“

 

„Du hu hu du hú hú! Du! Hu du hu hú!“

 

„Nie, nemyslím si že Black-Scholesov model oceňovania finančných derivátov je pre privátneho investora veľmi užitočný.“

 

Inak je to ale jednotvárna nuda – 90 percent cestujúcich tvoria dôchodcovia na ceste k lekárovi alebo za nákupmi, s barlami a rulátormi (to je taký ten kolesový vozík, o ktorý sa pri chôdzi opierajú) a niekedy na šiestom kolečku sa zrazu pristihnem, že brzdím na konečnej v centre a pritom nemám vôbec žiadne spomienky na posledných dvadsať minút jazdy. Skúmavo škúlim do zrkadla, ale nikto nevyzerá vydesene ani naštvane, takže som zjavne zastavil všade, kde som mal, správne predal lístky a nikde som neprešiel na červenú ani nezrazil mačiatko.

 

13:40 - Po prestávke na obed a káve opäť mením autobus, tentokrát beriem Mercedes Integro, a vyrážam do vedľajšieho mesta Jevnaker k tamojšej základnej škole. Po skončení vyučovania o druhej popoludní odtiaľto odchádza šesť autobusov rozvážajúcich deti po okolitých horských usadlostiach, kopaniciach a farmách, každý s A4-kou inej farby za čelným sklom, aby si svoj spoj našli aj malé deti, čo ešte nevedia čítať. Ja som žltý.

 

Zatiaľčo čakám, kým uštvané učiteľky stádo obkľúčia a naženú správnym smerom, prechádzam sa popri autobusoch a mierne ma šokuje, keď hneď za sebou vidím Ivana Viďjstedebilové - Jahodu. Chrípková epidémia trápiaca firmu je evidentne horšia, než som myslel, pretože Ivan kvôli svojej neschopnosti naučiť sa trasy (absolútne nepochopiteľné u chlapa, čo jazdil na MHD v jedenapolmiliónovej Prahe) dostal ako jediný pridelenú jedinú stálu linku a teraz je na úplne opačnom konci svojho revíru. Na druhej strane, zelená linka má desať minút a odbočí možno trikrát, tam ani on nemá čo pokaziť. Práve sa rozpráva s možno osemročným blonďavým dievčatkom, ktoré mu čosi horlivo vysvetľuje a Ivan mu múdro prikyvuje svojou veľkou hlavou. Vyzerajú normálne roztomilo, ako z rozprávky o Máši a medveďovi a na sekundu pocítim s Ivanom aj trochu súcitu – je z nás všetkých najstarší (má 52, zatiaľčo všetci ostatní sme v rozmedzí 25-35) a musí sa cítiť osamelý, keď sa s ním nikto nebaví. Keď sa priblížim, dievča sa na mňa pousmeje a uteká si sadnúť dozadu.

 

„Zlaté decko,“ hovorím Ivanovi.

 

„To jó. Bude z ní suprová courička, když bude starší, už teď vidíš, jak jí v očích tančí kokoty,“ odpovie a ja priam fyzicky cítim, ako kúsok mojej duše umiera. Otvorím ústa, ale mozog odmieta fungovať a len preklzuje ako preťažený nákladný vlak na namrznutej koľaji, tak ich zase zavriem a bez slova idem dopreč.

 

14:10 - Karavána autobusov vyráža od školy a postupne sa rozdeľuje. Odbočujem na hlavný ťah, ktorý je posolený a odhrnutý, takže aj poľské a litovské kamióny zvládajú stúpanie bez problémov. Prvých šesť kilometrov je teda v pohode a potom odbočujem doprava na obávanú Kanadaveien, ktorá sa v uzučkých serpentínach vinie dolu kopcom pomedzi farmy a osamelé usadlosti – ucelené dediny ako u nás sa v týchto končinách veľmi nevyskytujú. Cesta je úzka, hrboľatá, asfalt na nej je rozbitý a miestami už aj pochovaný v hline. A teraz je navyše zasypaná snehom, v ktorom len zopár osobných áut a traktorov vyjazdilo koľaje. Bez reťazí to nepôjde.

 

Zatiahnem Mercedes nabok, otvorím predné dvere a keďže je mi jasné, že deti bez dozoru dlho sedieť nevydržia, ukážem na malého chlapca, čo si vždy sadá dopredu a hovorím mu: „Postaráš sa, aby všetci zostali v autobuse. Nikto nesmie ísť von, OK?“

 

Malý sa viditeľne nafúkne sebadôležitosťou.

 

Vyleziem von, nasadzujem si rukavice, otváram kufor a vyťahujem špinavé reťaze s fľakmi od hrdze. Nasadzovať reťaze na zasneženej ceste v mraze je, s výnimkou orálneho uspokojovania bývalej priateľky, keď bola na silných antibiotikách, to najnepríjemnejšie, čo som kedy zažil. Najprv ich treba rozložiť a povystierať a potom ich zvláštnym grifom prehodiť cez koleso tak, aby naň sadli a následne ich priamo na kolese poposúvať a podoťahovať. Zvlášť vzadu na dvojmontáži, kde je medzi karosériou a kolesami len pár centimetrov priestoru, je to taká piplačka, že kto to zvládne, môže podľa mňa pokojne dostať atestáciu z gynekológie. Zopakujem si to trikrát, kým ten bazmeg sedí tak ako má; keď mám istotu že ma pritom decká nepočujú, popod nos komentujem celý proces slovníkom, pri ktorom v celom okrese padajú kríže z kostolov. Keď sa mi konečne podarí obuť obidve kolesá na ľavej strane – jedna reťaz na nápravu bohato stačí - a idem posunúť autobus, aby som ich mohol zamknúť, mám prsty skrehnuté, inak elegantná bunda od uniformy je celá od snehovej brečky a nohavice na tom tiež nie sú oveľa lepšie. Presne ako som predpokladal, všetkých tridsať detí stojí zhrčených pri predných dverách a tlačia sa von, zatiaľčo mnou vybraný dozorca odhodlane vlastným telom blokuje uličku a kričí: „Nie, to sa nesmie!“ Pripomína drobného okuliarnatého Gandalfa, stojaceho zoči-voči celej svorke Balrogov. Potľapkám ho po pleci a škaredo zazriem na hordu za ním, ktorá mi pohľad vracia s miernym dešpektom – tunajší stáli vodiči s praxou majú reťaze obuté za päť minút a ja s nimi seriem už štvrť hodiny.

 

Posuniem autobus o pol metra a utekám reťaze utiahnuť a zaistiť (pričom kurwapitcha padne len tri razy – snažím sa prestať). Špinavý a spokojný sa vrátim sa do autobusu a zistím, že všetky decká sú vonku a bláznia sa po zasneženej lúke. Môj dôverník si práve s filozofickým výrazom dáva do úst plnú hrsť snehu. Preklínam jeho náhlu, hoci nevyhnutnú zradu a zaháňam ich naspäť.

 

Pomaly sa spúšťam strmým klesaním, na automate pre istotu navolená jednotka, ale reťaze fungujú a bus sedí ako pribitý. Do týchto končín sa dostanem iba raz za mesiac, ale keď už som tu, užívam si to. Na rozdiel od kozmopolitných mestských parchantov z desaťtisícového Hønefossu sú tunajšie decká zlaté. Nevrieskajú, nerobia bordel a ich rozhovory sa obvykle krútia okolo toho, že Opperud si kúpil nový traktor alebo Skogheimovi sa otelila krava. Ich príchod zo školy je na kopaniciach udalosťou – pri ceste na autobus čaká celá rodina, mamička, ocko, babka, dedko, psíček aj mačička, radostne sa vítajú a všetci mi kývajú odušu. Nebyť toho, že tu tie sprosté reťaze v zime treba zakladať každý deň dvakrát – a sneh sa tu drží päť mesiacov – s radosťou by som sa do tunajších garáží nechal preložiť.

 

Ale každá sranda raz musí skončiť, a tak po dvadsiatich minútach pod kopcom vysádzam posledné deti a nadávajúc idem tie blbé reťaze zase zložiť.