Čas utekal, trhol oponou, nastavil zrkadlo a urobil ešte ďalší poltucet klišé. A tak sa dostávame k záveru mojej nórsko-autobusárskej ságy. Nakoniec bola, len vďaka pozitívnemu feedbacku z diskusie, dvakrát dlhšia, než som pôvodne plánoval. Aj tak zostane veľa historiek nevypovedaných, ale seriály ako Telenovela velkého tresku alebo Ako som sklátil 50 žien, kým som stretol vašu matku ma naučili, že treba vedieť, kedy prestať. Okrem toho, v diskusii do mňa toľko hučali, že to mám vydať knižne, až mi nasadili chrobáka do hlavy. Možno sa nájde niekto ochotný moje výplody vydať.

Takže je november 2015, osem rokov potom, čo som v Stavangeri prvýkrát s partiou kolegov  vystúpil z lietadla, a mojím revírom je teraz východné Oslo. Konkrétne linka 3B Helsfyr – Skullerud.

3B je vlastne len dočasná linka, náhrada za rekonštruovanú trasu metra, preto aj moja pracovná zmluva bola len na dobu určitú. Momentálny termín spustenia metra je stanovený na 1.1.2016 a keďže rekonštrukciu nerobí firma spriaznená so Smerom, zrejme ho aj dodržia. Nemôžem povedať, že mi to tu bude nejako zvlášť chýbať. Patrím k šialencom, ktorí majú svoj džob radi a zatiaľ som všade, kde som pôsobil, dokázal nájsť niečo pozitívne – či už som jazdil na zhnitej Karose na bratislavskej tridsaťdevine, vozil sa po nórskom vidieku a mával z okna losom a líškam alebo robil poznávacie zájazdy po Európe s kórejskými turistami (o tom bude samostatná séria článkov, ak bude záujem), vždy ma to bavilo. A v podstate ma to baví aj v Osle, ale moje nervy a trpezlivosť sú velkomestským prostredím aj populáciou ťažko skúšané. Som rád, že som predtým pracoval aj v iných častiach krajiny a tak si o nej neurobím obraz len na základe hlavného mesta. Ako by povedal náš neohrozený červený líder, Oslo nie je Nórsko!

Šichta mi začína o 14:02 na stanici metra Helsfyr, zhruba na okraji širšieho centra mesta. Je to prísne účelová stavba bez náznaku akejkoľvek estetiky, pri ktorej aj Trnavské Mýto vyzerá ako pestrofarebný Disneyland. Zájdenou žltou farbou natreté steny a betónovú podlahu cez víkendy vkusne dopĺňajú rozhádzané odpadky, mláčky zvratkov a pach moču. Pri obidvoch východoch držia stráž žobráci, otrhaní deduškovia tak zúbožení, že by som mal nutkanie dať im celý obsah peňaženky vrátane kondómu a kartičky poistenca, keby som ich v lete na prvých ranných spojoch nevídal, ako sa do tých handier prezliekajú na benzínke vedľa S-kového mercedesu s rumunskou značkou. Jediná snaha o skrášlenie okolia je kus moderného umenia na priľahlom kruhovom objazde – desať metrov vysoká špicatá ohavnosť, tak prudko avantgardná, že zrejme ani autor netuší, čo vlastne znázorňuje. Tipujem, že hrôzy vojny. Obvykle sú to hrôzy vojny.

Obúchaný starý kĺbový MAN príde s meškaním minútu pred tým, než mám mať odchod. Kolegu pozdravím po poľsky. Môj terajší turnus je prudko multikultúrny - okrem mňa a Poliaka sú v ňom ešte dvaja Rumuni, Pakistanec, Eritrejčan, Iránec, dvaja Sikhovia, Palestínčan a tuším aj jeden Nór. Kým ľudia nastupujú, logujem sa do mašiny na lístky a rýchlo študujem zložku vozu, či v nej nepribudli informácie o výlukách alebo obchádzkach. V Honefosse nám takéto info posielali skupinovou SMSkou; tu sa šetrí kde sa dá, takže napriek meškaniu musím švihom listovať fasciklom hrubým ako Mirgovej stehno, zatiaľ čo mi za chrbtom významne pokašliavajú naštvaní ľudia. Oukej, nič nové, zatváram dvere a poloprázdny vyrážam.

Prvá jazda na Skullerud je bezproblémová – epické dopravné zápchy a s nimi spojené hodinové meškania prepuknú až pred štvrtou, keď končí pracovná doba v okolitých motrokárňach. Oficiálna jazdná doba je sedemnásť minút, ale v reáli je táto méta dosiahnuteľná iba o polnoci, pri vypnutých semaforoch, prázdnych zastávkach a totálnom pohŕdaní rýchlostnými limitmi. Tvorbu cestovných poriadkov v Osle zrejme outsourcujú Jeremymu Clarksonovi.

Pri takomto šialenom grafikone sa môžete zachovať dvomi spôsobmi. Buď sa budete hnať ako veverička na Red Bulle štýlom plný plyn – plná brzda, srdnato bojujúc o každú sekundu (túto filozofiu vyznávajú najmä fajčiari), alebo pôjdete pokojne a defenzívne, ale na konečnej si nestihnete ani len dobehnúť na hajzlík. Osobne som zastánca druhého variantu, pár minút navyše mi nestojí za to, aby mi ludia vzadu lietali ako mončičáky v práčke, ale chápem, že človek ponáhľajúci sa na prestup, k lekárovi alebo za frajerkou omočiť dingdonga to môže vidieť inak.

Na terminál v Skullerude dôjdem s päťminútovým meškaním. Prejdem cez autobus, ignorujem odpadky, ktoré som v Honefosse poctivo zbieral (a takisto som sa naučil ignorovať vyložené nohy na sedadlách – tu to proste patrí k folklóru a dnes, keď pocítim potrebu hádať sa s hlupákmi, idem radšej na diskusie.sme.sk) a pristavujem na ďalší spoj. A tam už na mňa čaká Telefonista.

Revať do mobilu bez ohľadu na svoje okolie dnes nie je nič zvláštne, robí to každý buran, ale Telefonista, asi tridsaťročný černoch, to dotiahol na úroveň umenia. Vždy si sadne na predné sedadlo (neodradí ho ani to, že schválne zabrzdím za zastávkou aby musel nastupovať zadom) a celú cestu huláka do mobilu vo svojej rodnej hatmatilke, rehoce sa krochkavým smiechom, búcha sa po stehne a všeobecne je príjemný, ako trieska v kokotnej diere.

„uNgqongqoshe yethu Prime kuyinto umthondo omkhulu!“ ziape veselo, zatiaľ čo vediem autobus naspäť na Helsfyr, zatínam zuby a zvieram volant tak, že sa mi pod prstami začína drobiť. Vydržím to tri zastávky, ale keď potom začne búchať päsťou po okne a rehotať sa ako nachladnutá čajka - „chraáa chraáa chraáa“ - moja trpezlivosť pretečie, na zastávke tresnem po pultíku na drobné a dôrazne ho upozorním, že nie je v autobuse sám. Pozrie na mňa zmätene a ublížene ako decko, ktorému povedali, že Ježiško neexistuje, potom vypne telefón a zvyšok cesty trucuje.

Autobus sa celkom slušne naplní a keď dolu kopcom z Hoyenhallu v zrkadle vidím, ako sa pri jemnom pribrzďovaní ludia nakláňajú dopredu, musím sa uškrnúť. Spomeniem si totiž, ako starý Ivan Viďjstedebilové dostal svoju prezývku. Jedu si takhle z kopečka, koukám do zrcátka na lidi a říkam si „viď jste debilové?“ A když pak přerušovaně mačkám brzdu, kaštani se houpaj dopředu a dozadu a vypadá to, jako kdyby ti přikyvovali, že „jó, Ivánku, jsme.“ Toto je môj benchmark vyhorenia – ak sa niekedy nachytám, že robím niečo podobné, budem vedieť, že je najvyšší čas zmeniť profesiu.

I keď na druhej strane, keď na mňa minulý mesiac začala ženská vrieskať za to, že som si dovolil po štyroch hodinách odskočiť na záchod, ponúkol som jej Snickers. To tiež nebolo zrovna profesionálne.

Ďalšie kolo je už autobus plnší, špička sa pomaly rozbieha a vidieť aj zárodok kolóny. Naberiem mínus deväť minút. Zbohom, cestovný poriadok, rád som ťa spoznal. Pri jazde cez štvrť Skoyenasen sa takmer pripletiem k čelnej zrážke. V mojom pruhu je cesta rozkopaná a tak čakám, kým ma obíde auto v protismere. Ašpirujúci závodník na bordovej Tesle – spasitelia sveta na bicykloch a v elektromobiloch sú na nórskych cestách tie najväčšie prasatá – si myslí, že tam stojím so zapnutou ľavou smerovkou z náboženských dôvodov a na plný plyn sa vyrúti predbiehať ma, hoci do zákruty nevidí. Tresnem do klaksóna, protiidúci vodič našťastie zastaví a Teslista to zo škrípaním gúm ubrzdí priamo pred ním. A následne má tú drzosť zatrúbiť, aby mu uhol.

Moja filozofia je, že keď o niekom neviem povedať nič pekné, radšej sa snažím byť potichu a teraz si celou silou hryziem do jazyka, pretože to najkrajšie slovo, čo mi napadá, začína na „v“ a končí na „yjebanec“. Nadávať po slovensky môže byť pre našinca v cudzine lákavé, ale zároveň aj zradné. V Bergene som raz musel prudko zabrzdiť, keď mi cyklista v kondómovom oblečku a so slúchadlami na ušiach suverénne prefrčal dva metre pred autobusom na červenú;  keby som mal len o trochu pomalšie reflexy, bola by z neho marmeláda. Niekoľkými ráznymi slovami som vtedy vyjadril svoj názor naňho, aj na profesiu jeho matky a do nastalšieho ticha sa mi spoza chrbta ozvalo: „Ciboha, ta toten jak šumne hutori.“

Keď sa vrátim na Helsfyr, popoludňajšia špička je v plnom prúde a nástupište je plné ľudí. Meškám desať minút, s kolegom z Indie preberajúcim autobus sa stihnem akurát pozdraviť a povedať mu, že trochu štrajkujú dvere. To je notorický problém všetkých značiek a typov autobusov, ktoré som kedy mal v ruke, s výnimkou starých Karôs a Ikarusov. Paradoxne čím je voz novší a prepchatejší elektronikou, tým je to horšie. 

Ďalší autobus mám brať o päť minút, ale ani po štvrťhodine po ňom niet ani stopy. Nie je to nič neobvyklé - cestovný poriadok trojky v špičke reflektuje realitu asi ako daňové priznanie Pavla Pašku. Oficiálne má v špičke jazdiť v päťminútovom intervale a navyše sú vypravované tri-štyri extra autobusy, ktoré majú zmierňovať najväčši nával. Lenže problém nie je v kapacite, ale v šialených zápchach. Prekonať kilometer a pol po druhú zastávku, Hoyenhall, trvá medzi treťou a piatou poobede aj 40 minút. Podľa cestovného poriadku mám na jedno kolo 50 minút a tak dochádza k zakriveniu časopriestorového kontinua - meškám tak dlho, že idem načas. Keby Einstein býval na Skullerude, teória relativity by dnes vyzerala úplne inak.

Snažím sa stáť bokom od hundrajúceho davu, ktorého nasranosť stúpa minútu po minúte geometrickým radom a dúfam, že sa nejaká trojka ukáže skôr, než si tí ľudia všimnú moju uniformu a zlynčujú ma. Mám sťastie, prifrčia dva krátke extra busy za sebou a väčšinu davu poberú. Sotva odídu, ukáže sa aj môj.

Samozrejme, aj keď vyrazím čo najrýchlejšie, ďaleko nedôjdem. Na svetelnej križovatke zabočím doprava a som v zápche. Zamrznutá rieka červených koncových svetiel, posúvajúca sa krátkymi prískokmi, sa tiahne stovky metrov, až pokiaľ oko dovidí. Presne rovnaká situácia, ako každý deň posledných osem mesiacov. Keby niektorí išli hoci aj obchádzkou alebo vypadli z roboty skôr, či neskôr alebo zaparkovali na predmestí pri stanici metra... ale nie. Všetci naraz, všetci tým istým smerom, všetci v aute po jednom, ako lemíci. Nuž, keď vás to baví...

Posúvam sa s nimi, zatiaľ čo mi na ukazovateli meškania na palubnom počítači pribúdajú minúty. Rozčulovať sa nemá zmysel, koniec koncov som jeden z mála ľudí, čo sú za státie v kolóne platení.

Keď sa došuchcem na prvú zastávku Brynseng, stojí tam skoro stovka ľudí, ktorí berú autobus útokom. Na vidieckych linkách v Honefosse som bol na večerných spojoch v autobuse sám a pripadal som si zbytočný, ako smerovka na BMW. Tu mám substrát vzadu bežne nalisovaný v šiestich vrstvách. Dvere musím zatvárať na trikrát a preklínam pritom idiota, ktorému napadlo dať do mestského autobusu ku dverám fotobunky.

Zápcha pokračuje ešte ďalších tristo metrov, až po najbližší kruhový objazd. Trvá mi to desať minút. Atmosféra nasranosti v autobuse je priam toxická a keď sa v protismere preženú za sebou tri prázdne kĺbáky, radšej sa do vnútorného zrkadla ani nedívam.

Stáť na druhej zastávke už nemá zmysel, keďže mi ľudia sedia pomaly aj na kolenách a tak zúfalo mávajúcich nešťastníkov ignorujem. Potom nasleduje výjazd na mestský ohruh a diaľnicu a zápcha sa konečne rozpúšťa, ale aj tak napredujem pomaly. Temné sily, konšpirujúce proti dodržaniu cestovného poriadku sú príliš početné a neporaziteľné - nesynchronizované semafory, zaparkované autá, medzi ktorými ostane voľný len jeden pruh, nákladiaky cúvajúce na stavbu, cyklisti funiaci hore kopcom v strede cesty, takže ich nemožno obísť. A navyše v tretích dverách stojí chlap, čo má na chrbte batoh veľký ako Fiat Punto, ďobe do mobilu a ani mu nenapadne uhnúť, takže vystupujúci ľudia sa popri ňom musia prebíjať. A aby to zaklincoval, keď sa konečne posunie, ostane stáť vo dverách, ktoré sa tým pádom nemôžu zavrieť. Fascinovane sa na kamere dívam, ako ho krídlo dverí drcne do ramena raz, dvakrát, trikrát bez toho, aby to v ňom vyvolalo nejakú odozvu. Dvere MANu sa bohužiaľ zatvárajú jemne a decentne; keby to bol napríklad starý trolejbus Škoda 14Tr, dostal by takú šupu, že by mal ešte dva týždne modrinu. Nakoniec doňho ktosi drgne, blbeček prevráti oči, že čo ho furt obťažujú a konečne uhne.

Aby toho nebolo málo, nastúpi mi tri zastávky pred konečnou dievčina so psom – neviem, ako sa to plemeno volá, ale je to jeden z tých mrňavých značkových neurotikov, čo brešú aj na vlastný tieň. Lenže vzadu už jedna babka s podobným miniteriérom sedí. Obidva psy si okamžite vyhlásia vojnu, takže posledných päť minút jazdy sa autobusom nesie štekot, vrčanie, zavýjanie a rev majiteliek, snažiacich sa svojich kabelkových vlkodlakov nejako zvládnuť.

Do garáží sa nakoniec vrátim o ôsmej večer, unavený a ubitý ako tri gaštanové kone. Pripadám si, ako keby som namiesto šiestich hodín sedel za volantom dva dni. Dispečerovi nahlásim nadčas a práve lovím v batohu pilulku proti žalúdočnej kyseline – odkedy som v Osle, hlcem ich ako lentilky – keď do chodby vstúpia dvaja vodiči, jeden nový a jeden, čo ho zacvičuje. Zaregistrujem ich len periférnym videním, ale potom ku mne doľahne hlas toho nového a Maalox mi zaskoči v hrdle.

„Se na mně tlemí tou černou hubou, tak mu povídám, co se směješ, ty píčo? Já jezdil autobusem, když ty jsi lozil po palmách a žral banány! Tě jebnu po hlavě támhlectou tyčí, hodím tě někam do rokle a příroda si tě reparére!“

Potom si ma všimne, guľatá tvár sa mu rozžiari úsmevom a už sa ku mne hrnie. Rezignovane si vzdychnem a vystriem ruku k jeho napraženej pravici.

„Ahoj, Ivan.“

 

 

(Dobre, priznávam sa, ten záver som si vymyslel. V skutočnosti nemám poňatia, kde Ivan je, čo robí alebo či vôbec ešte žije. Ale bolo by to bohovské zakončenie, nie?)