Dvadsiateho šiesteho marca 2015, presne mesiac potom, ako som tu začal pracovať ako vodič MHD, sa Oslo po troch týždňoch krásneho jarného počasia prebudilo do snehovej víchrice. O pol siedmej ráno sa po neodhrnutom chodníku brodím polmetrom čerstvého snehu, nadávajúc ako papagáj poľského námorníka a stále sype ďalej.

O trištvrte hodiny neskôr vediem kĺbový MAN Lions City, o dĺžke 18,75 metra a hmotnosti 18 ton, na mojom prvom (a nakoniec aj poslednom) spoji linky 37 z Nydalenu. Po ceste naprázdno po vonkajšom mestskom okruhu som opatrne optimistický. Šlo to pomaly, ale doprava je dosť hustá na to, aby v snehu vyjazdila koľaje a autobus drží stopu bez problémov, len občas preblikne kontrolka ASR. Na rozdiel od slovenských emhádéčiek Nóri na pneumatikách nešetria a naše busy sú celoročne obuté na M+S. Mne to šlo bez problémov, ale videl som asi päť osobných áut napasovaných do zvodidiel a v stúpaní pri Sinsene stál litovský kamión, prastarý DAF na výstražných blinkroch. Vodič sedel v kabíne s cigou v papuli; nepochybne prípadným reportérom bohorovne povie, že cestári zase zaspali a jeho pneumatiky, hladké ako hlava kapitána Picarda, za nič nemôžu.

37 je druhá najvyťaženejšia autobusová linka v Nórsku, jazdí 24 hodín denne po celý rok a v špičke má interval päť minút (čo v praxi znamená, že štvrťhodinu nejde nič a potom prídu tri za sebou). Od vysokej školy ekonomickej v Nydalene vysoko nad mestom sa spúšťa dolu priamo do centra, za autobusovou stanicou prechádza cez prisťahovaleckú štvrť, domorodcami prezývanú Oslomabád (a skutočne to vyzerá, ako keby ste z normálneho západného veľkomesta zrazu zabočili do tretieho sveta – kebabárne, Western Union a ich klony, záložne a rohy smrdiace chcankami), potom sa opäť šplhá do kopca a končí na Helsfyre, zhruba na okraji širšieho centra. Klientela je sociálne pestrá – na jednej štvorsedačke sa stretnú študák z ekonomickej, podnikateľ s desaťmiliónovým bytom nad mestom a iránsky predavač kebabov, a všetci traja si znechutene zapchávajú nosy, lebo ich štvrtý spolucestujúci je hygienicky hendikepovaný bezdomovec, čo sa prišiel do autobusu zohriať.

Z garáže som vypadol o desať minút skôr a tak prichádzam napriek slimačiemu tempu na Nydalen včas, naberiem cestujúcich a vyrážam do mesta. Priznám sa, že veľkomestská MHD nie je práve môj šialok kávy a je irónia, že sa k nej furt nejako vrátim; pri vymetaní dedín alebo vození zájazdov mi bolo oveľa lepšie. Priveľa ľudí (a často veľmi zvláštnych ľudí), priveľa dopravy, priveľa stresu. Za mesiac som si ešte stále nezvykol, že každý robí čo môže, len aby sa vyhol očnému kontaktu a ak niekoho pozdravím, zazrie na mňa, ako keby som mu navrhol trojku s ním a jeho jazvečíkom. Žeby mi dobiehajúci poďakoval, že som ho počkal, hoci mám desať minút meškanie? Možno tak jeden zo siedmich. Na regionálkach ste v styku zo všetkými cestujúcimi, často tými istými a viete, že prípadný exot je výnimka a nie norma. V MHD sa s vami rozprávajú akurát tí exoti alebo ľudia, čo vám chcú vynadať, často za niečo s čím nemáte nič spoločné; to vedie k mentalite „my proti nim“ a ani sa nezbadáte a je z vás Viďjstedebilové. Jediná mentálna sebaobrana je mať všetko a všetkých na háku, inak skončíte s vredom veľkým ako husacie vajce a prvý infarkt dostanete pred štyridsiatkou.

Po prvých štyroch zastávkach mám autobus takmer plný. Dávam si načas, dolu klesaním k Arendalsgate idem s navolenou jednotkou. Ale všetko ide skvele a akurát si začínam hovoriť, že som sa nervoval úplne zbytočne, keď sa zrazu z vysielačky nad mojou hlavou ozve tón spoločného hlásenia a za ním hlas dispečera: „Z dôvodu poveternostných podmienok sme sa rozhodli zastaviť všetku autobusovú dopravu na území Osla a Akershus. Na najbližšej zastávke odstavte vozidlo a čakajte na ďalšie inštrukcie.“

He?

Pozerám na rádio ako Plačková na logaritmické pravítko, zatiaľ čo sa z repráku hrnú otázky šoférov, očividne rovnako vyjavených ako ja. Dispečer opakuje tú istú inštrukciu a o pár sekúnd mi to zapípa aj na displeji palubného počítača ako textová správa. A tak keď prídem na námestie Sagene, veľkú prestupnú zastávku, kde sa stretávajú tri nosné linky, navolím neutrál, zapnem núdzové blinkre a zatiahnem ručnú brzdu. Potom v hrôze z toho čo príde zoberiem mikrofón a poviem doň, že kvôli príkazu z dispečingu a štátnej správy ciest (tú som si doplnil sám) tu spoj dočasne končí.

Reakcia substrátu je okamžitá a nemilosrdná. Za pár sekúnd som obklopený desiatimi nasratými ľuďmi, páliacimi otázky kadenciou samopalu vzoru 24. Čo to znamená že nejdeme ďalej? Prečo? Iné autobusy ďalej pôjdu? Jazdí metro? Jazdia električky? Je to kvôli sneženiu? (no kvôli velociraptorom to asi nebude, pomyslím si jedovato) Máme letné gumy? On ide do roboty, ako sa tam má dostať, zaplatím mu ja ušlú mzdu? Okrem toho, že by som vyhral majstrovstvá sveta v krčení ramenami im veľmi nepomôžem.

Za mnou zastane ďalší autobus a dva vidím v protismere. Na palubáku vyskočí ďalšia správa, že cestujúcich mám odkázať na cestovnú garanciu, ktorá hovorí, že pri nevykonaní spoja alebo meškaní nad 20 minút im bude preplatený taxík. No, to im fakt pomôže. Taxíky sú v Osle premnožené, obvykle ich chytíte ľahšie ako filcky v bordeli (kolega hovoril), ale v tomto počasí sa skôr dočkáte splatenej faktúry od Váhostavu než volnej drožky.

Dopyt na dverách nechávam odblokovaný, takže si každý môže nastúpiť alebo vystúpiť, ako sa mu zachce, a horúčkovito hľadám na smartfóne bližšie info. Na stránke správy ciest sa hovorí iba o „ťažkých dopravných podmienkach“. Stránka organizátora MHD píše len to, čo mi už povedal dispečer. Až keď začnem browsovať spravodajské portály, zistím, aké je dolu v meste rodeo. Fotky skrížených kĺbových autobusov, fotka ľudí, čo tlačia autobus zo záveja, fotky áut na letných pneumatikách, čo blokujú cesty, na ktoré sa tým pádom sypače a pluhy nevedia dostať. Apokalypsa. Hirošima hadr.

Po dvadsiatich minútach, okolo ôsmej ráno, sa mi ľudia v buse prestriedali a som nútený zopakovať hlásenie: všetky busy v Osle a okolí stoja, v meste je kolaps, neviem, kedy sa pohnem, prosím nebite ma. Tá posledná veta atmosféru trochu odľahčí – nerváci sú už preč a tí, čo zostali to berú s humorom. Niektorí sa snažia volať taxíky, ale taxislužby prestali brať nové objednávky.

Dispečing sa absolútne neunúva komunikovať. Poraďte si ako viete. Info na nete si navzájom odporuje. Električky nejazdia. Metro jazdí. Električky znovu jazdia. Metro jazdí s meškaním. Metro nejazdí. Na električku na Torshove je to osemsto metrov, na najbližšie metro na Tasene asi tak kilometer a pol do kopca. V buse mám teplučko, vonku husto sneží a fúka vietor a kým mojich ľudí pošlem na takú prechádzku, rád by som vedel, či to má zmysel. Okolo sa preháňajú ľudia na bicykloch s hrubými kolesami a na bežkách. Zopár jedincov ten bordel fotí a o 8-45 nájdem fotku môjho busu na stránke štátnej NRK.

Prebehnem ku kolegovi v autobuse za mnou, či náhodou nevie niečo viac než ja, ale mám smolu. Keď sa mu posťažujem, že dispečing nám nič nepovie a ja netuším, či mám tých ľudí posielať na metro alebo na briku, len flegmaticky pokrčí ramenami, odhryzne si z chlebíčka a povie: „Ja ich posielam do piče.“

Kolega v buse v protismere je tiež Slovák, o niečo prozákazníckejší, ale tiež len krčí ramenami a hovorí, že za osem rokov, čo tu je, takéto niečo ešte nezažil. Kecáme asi desať minút, potom sa vrátim k sebe. Za dvadsať sekúnd, kým prebehnem cez neodhrnutú cestu, mám vo vlasoch snáď kilo snehu.

O pol desiatej, práve keď začínam s rastúcim nepokojom riešiť, kam asi tak pôjdem vypustiť kávu ktorú som vypil ešte v garážach, prejde okolo prvý snehový pluh, ktorý v ten deň vidím. Ľudia vonku jasajú a mávajú mu, jeden dokonca odkialsi vytiahne papierovú nórsku vlajočku. Nóri sú sakra sarkastický národ.

O desiatej sa už za volantom mrvím ako Delacroix zo Zelenej míle na elektrickom kresle a celý svet sa scvrkne na môj úbohý mechúr. Popritom sa mi ľudia v autobuse striedajú, ale už ich nie je viac ako desať, napriek tomu, že priebežne otváram dvere a pozývam nešťastníkov, optimisticky čakajúcich na zastávke, aby sa išli zahriať. Nakoniec to nevydržím, zahodím hrdosť a odbehnem do neďalekej kaviarne kde ma súcitný majiteľ – podľa reči Austrálčan – pustí na služobné vécko. O dvadsať minút neskôr mi postaršia Arabka, ktorej som predtým povedal, že tu už stojím vyše dvoch hodín, prinesie veľký pohár s kávou. Skoro sa rozplačem.

Ďalšie tri hodiny stojím na mieste, púšťam ľudí dovnútra, nech sa zohrejú, hľadám na nete najnovšie info a opakujem to isté. Nie, neviem, kedy sa autobusy pohnú ďalej, nie, neviem čo sa robí v meste a nie, nemáme letné pneumatiky. Neskôr som si spočítal, že som na tie isté otázky odpovedal približne dvestokrát. Väčšina ľudí je chápavá, hlavne preto, že ich nechám sedieť v teple a neposielam ich do piče, akurát jeden Američan mi vynadá do riťodierov a postaršia pani na mňa reve, že ako to, že autá jazdia a autobusy nie. Naštve ma tak, že vstanem a idem jej demonštrovať aká je cesta šmykľavá. Podarí sa mi to lepšie ako som čakal, nohy spodo mňa vyletia a ja skončím na riti. Moja dôstojnosť je v hajzli, ale babka mi nielenže dala pokoj, ale dokonca sa ospravedlnila.

Okolo jedenástej zmizli všetky ostatné autobusy. Zrejme ich dispečing odvolal naspäť do garáže, pretože boli na delených smenách, kde jazdia v rannej a poobednej špičke a medzitým majú dopoludnia voľno. Mňa tam nechali stáť až do jednej. Poslednú hodinu už som bol v autobuse sám, aj poslední optimisti to zabalili. A tak som znudený prechádzal hore-dolu a počúval otrasný hudobný výber miestneho rádia (počuť za sebou One Night in Bangkok, eurovízáka Rybaka so skladbou, ktorá znie, ako keby sa na husliach pohodených v smetiaku párili mačky a ten duet, kde chlap na konci ženskej povie že všetka krása musí umrieť a roztrepe jej hlavu šutrom, by položilo aj silnejšie povahy než som ja).

Natešený som vyrazil, ale to som netušil, že na diaľnici vedúcej z centra a popri našich garážach bude matka všetkých zápch. Nakoniec do garáží dorazím o trištvrte na tri poobede a pri prvom pohľade je mi jasné, že tak skoro autobusy jazdiť nezačnú. Zablokovaná je totiž aj cesta popri garážach, na ktorú špekulanti odbočili, aby sa vyhli upchatej diaľnici. Za pätnásť minút, kým odnesiem do kancelárie dokumenty a pokecám s kolegami a s dispečermi, ktorí vyzerajú byť tri minúty pred masívnym infarktom myokardu, sa auto, ktoré som si určil ako benchmark posunie v kolóne sotva o 20 metrov. Nič väčšie než kolobežka sa z garáže nedostane.

Našťastie to nie je môj problém a na byt to mám štvrť hodiny pešo, a tak spokojne a s pocitom produktívne stráveného dňa vykročím popri šóre stojacich áut domov.

A sľubujem, že si už nikdy nebudem robiť posmech z bratislavských cestárov.