IV

Swen, ktorý ma asi dlho a márne čakal pred úradom, mi posledné dva týždne robil starosti. Začalo to, keď si ostrihal dready.

On! Opálené konce tých vlasových pletencov prekrývajúcich jeho chrbát a monumentálne pozadie až takmer po kolená, pamätali snáď ešte časy, keď bol kojený! V jeho hlave určite vzniklo vzájomným krížením niekoľko nových živočíšnych druhov. Každý dreadlock mal svoje meno, sám som pomenoval minimálne štyri. Z jeho tváre zmizlo vždy prítomné strnisko a podozrieval som ho, že oblečenie, ktoré nosí, je vypraté. Keď som mu tú zmenu pripomenul a snažil sa zistiť jej príčiny, iba niečo nezrozumiteľne zamrmlal a presmeroval debatu do tém, ktoré mu boli príjemnejšie.

Šírili sa reči, že vraj ho ktosi dokonca videl v meste v obleku, ale to už bolo na mňa príliš. Pokladal som to za ohováračky neprajníkov, ktorých si Swen narobil dosť. Stačilo, ak ho niekedy pozvali k sebe domov na žúr, a on bol práve v ráži. Niekedy ho ani nemuseli pozývať. Pozvali sme sa aj sami.

Ale ja som bol ten kultivovanejší.

Odkedy som mal Gudrun, našich spoločných výjazdov ubúdalo ako ideálov anarchistovi po tridsiatke. Nemohla ho ani vystáť, vyhýbala sa mu.

Na koncerte, kde som ju prvýkrát stretol, ešte všetko vyzeralo v poriadku.

Bola k nemu milá, on k nej viac-menej tiež. Ale potom na pár dní odišla, tvrdila, že pozrieť rodičov. Keď sa vrátila, zrazu nechcela o Swenovi ani počuť. Zdalo sa mi to čudné, ale nevŕtal som sa v tom. A Gudrun veľmi rafinovane presmerovávala moju pozornosť na veci, ktoré nám boli obom príjemnejšie.

 

V

Niť môjho rozmýšľania bola necitlivo prerušená.

„Sedaj, pičku ti materinu!“ Zavelil Vodić tónom, ktorému sa ťažko odolávalo, keď mi s tým navyše výrazne pomáhali dve jeho gorily s oceľovými prstami zaborenými do mojich nie až tak oceľových ramien. Putá mi dala dole jedna z goríl, keď som stúpal po mramorových schodoch k tejto miestnosti na konci chodby pokrytej zeleným behúňom.

Bolo vidieť, ako sa tá nepodarená zväčšenina človeka vyžíva v ovládaní priestoru, ktorý mu patrí. Celá kancelária ho bola plná a to nehovorím o jeho monumentálnych rozmeroch. Pre túto chvíľu bol on stredom vesmíru.

Zohol sa, zo spodného šuflíka vytiahol pollitrovku Srbskeho Četnika a nalial mi na tri prsty do štvorhranného whiskového pohára. Posledné dnešné lúče slnka ostali uväznené v hnedastej tekutine. Zdvihol som pohár k ústam.

„Dobro piča?“ opýtal sa so zdvihnutým obočím, ktoré mal asi tak výrazné ako ho má žemľa a ukázal na môj pohár.

„Nápoj pre bohov.“ odpovedal som s vyrazeným dychom a uvažoval, koľko poschodí podo mnou zvládne destilát prepáliť, keď prehorí mojimi vnútornosťami.

Môj hostiteľ vypúlil prasačie očká na jednu z goríl, ktoré stáli za mnou a následne som dostal takú ranu na zátylok, že som sa na chvíľu preniesol z luxusne zariadenej mafiánskej kancelárie až pred brány Valhally, spoza ktorej na mňa samotný Odin volal: „Halla, Björn!“. Keď som sa vrátil na Zem, cez hmlu bolesti som počul, ako ku mne Dragan Vodić hovorí relatívne čistou švédštinou.

„Týmto sa mi do priazne nevotrieš. Viem, že to chutí ako moč z Hydry,“ a sám na jeden hlt vyzunkol pohár Johnnyho Powersa, ktorého si zrejme šetril pre významnejšie návštevy. Ostal som radšej na chvíľu potichu.

Krátery jeho pórov chrlili litre potu.

„No ale keď sa predáva...“ Veta zavisla v hustom vzduchu naplnenom vôňou cigár, zrejme kubánskych. Predpokladal som, že si pán domáci nebude špiniť pery, ústa, tobôž pľúca ničím iným než pravými havanami, inak som o cigarách vedel asi toľko, čo o pravidelnej hygiene.

Iba dohady.

„Ale nie o alkohole som s tebou chcel hrkútať, ty Bob Marley polárneho kruhu!“ So svojím dreadlockovým imidžom som zrejme veľký dojem neurobil.

„Tak, čo vás trápi?“ Dych, ktorý zo mňa vychádzal, mi takmer zoškvaril pery.

„Komplikuješ mi obchody, narúšaš dlhodobé podnikateľské plány, ničíš moje vzťahy so spolupracovníkmi, slovom, staráš sa o veci, o ktoré sa starať nemáš a ja len dúfam, že si to spravil nevedomky, snáď omylom či náhodou a že sa za to budeš teraz kajať, pretože mi srdce krváca pri predstave, že ti budem musieť ublížiť a tvojej rodine asi tiež!“ Dopovedal a zhlboka prerývane dýchal.

„Vaše vety sú dlhšie, než moje dni pred vyplatením sociálnych dávok,“ opáčil som, no zrejme zase vedľa, pretože nasledovalo už známe mrknutie a ďalšia rana na zátylok ako cestovný lístok do záhrobia a späť.

„Svaki uzrok ima i poslednicu. Každá akcia vyvoláva reakciu, to pocítiš na vlastnej koži.“ predklonil sa a usmial sa na mňa úsmevom pedofila v škôlkárskej šatni. Z brady sa mu odlepila kvapka potu, ktorú nestihol utrieť hodvábnou vreckovkou a nečujne dopadla na masívny mahagónový stôl.

 

VI

Môj problém s podsvetím, a tentokrát mám na mysli to mafiánske, začal zhruba pred mesiacom, keď som sa jednej noci vracal do svojho zavšiveného pelechu, ako inak, z nálevne nízkej úrovne. Čo valkýry nechceli, vybral som si cestu krížom cez prístav, ktorý som považoval za opustený. Len ja a absintová víla, čo mi sedela na ramene, šepkajúc mi do ucha o prasačinách, na ktoré som už nebol telesne spôsobilý. Ako černejšie tiene sa oproti temnej oblohe týčili kovové konštrukcie žeriavov, zatuchnutý pach rybiny a pomaly hnijúcich chalúh vrážal do nozdier. Kto mohol vedieť, že práve v tú noc pristála loď až z Hongkongu, pašujúca stovky Číňanov do Škandinávie, aby pre Srbov šili v podzemných dielňach napodobeniny značkového oblečenia, varili v exotických reštauráciách, mladé dievčatá pracovali po bordeloch? Bola to, ako som sa mal neskôr dozvedieť, malá pozornosť od čínskych Triád, znamenie ochoty v budúcnosti spolupracovať.

Opretý jednou rukou o bedňu s neznámym obsahom, akých nájdeš v prístavoch tisíce, som popúšťal uzdu svojej fantázii, predstavujúc si, že raz budem mať vlastnú kapelu a jazdiť na svetové turné, a zároveň som cez ústa popúšťal mohutný prúd toho, čo už moje telo odmietlo stráviť... a keď už stojím, prečo nevybaviť aj malú potrebu? Umenie vykonávať tieto dve činnosti naraz a neprísť pri tom ku nijakej ďalšej ujme na už tak dosť zanedbanom zovňajšku, som študoval od staršej generácie švédskych crusterov a neskromne tvrdím, že opäť raz žiak prekonal učiteľa.

Vtom sa spoza tejto nešťastnej bedne vynorilo rachitické šikmooké chlápätko vzrastom tak malé, že výškou ledva presahovalo úroveň mojich pivných pneumatík. Že je to dospelý muž som spoznal len vďaka riedkej briadke, ktorá obrastala jeho guľatú tvár posiatu nespočetnými kiahňovými jazvičkami. Zazeral na mňa pohľadom, z ktorého kyslo mlieko. Nebezpečného protivníka z neho robil hlavne epesný kalašnikov, hojdajúci sa v prudkom mrazivom vetre od mora na jeho ramene.

Nadišiel čas pre činy.

Prekvapený vlastnou pohotovosťou som sopliaka vyradil z činnosti jediným mohutným zauchom, pretože som nemal najmenšiu chuť čakať, či si na zneškodnenie dvojmetrového obra, ktorý sa tak náhle objavil v jeho zornom poli, vyberie streľbu zo samopalu alebo kung-fu triky, čo ich doma tuším učia skôr, než spravia prvé kroky. Navyše som počítal s tým, že tu niekde bude mať svojich kung-paožrútskych kamarátov a v takom prípade dobré ticho nikdy nie je zlé.

Nikde naokolo sa nič iné okrem zaucha neozvalo.

V mojej opitej hlave sa odkiaľsi vzala myšlienka, že prítomnosť Konfuciových prapravnukov je už teraz aj moja záležitosť a nebolo by na škodu preskúmať loď, z ktorej prišiel môj malý kamarát, teraz nehybne ležiaci medzi nákladom čakajúcim na plavbu. Vzal som mu jeho zbraň a vyrazil.

Loď som identifikoval ľahko. Bola v starom prístave jediná, navyše ozdobená znakmi, ktoré boli také čudné, že museli byť čínske. Vystúpal som po rozkývanom šikmom mostíku, cez dve poschodia až na vrchnú palubu.

Táto loď rozhodne nebola žiadny trpaslík. Vietor tu bol ešte neznesiteľnejší, chlad rýchlejšie zaliezal až do morku kostí.

Ukryl som sa za kapitánovu kabínu a potichu som sledoval partiu asi pätnástich milovníkov pekinskej kapusty, ako sa vzrušene o čomsi dohadovali. Zabraní do vážnej debaty, všetci po zuby ozbrojení. Zjavne o mne nemali ani potuchy. Jedna ručne balená by mi práve teraz prišla vhod, ale nechcel som na seba upozorniť práve takýmto spôsobom.