IX

Úbohá Gudrun.

Keď sa mi na koncerte, pri distre s elpéčkami prihovorila, zdalo sa mi, že snívam. A v duchu som žehnal Swenovmu materiálu, čo sme vyfajčili na hajzloch. Ohnivočervené vlasy jej splývali na plecia. Môj dych bol zrazu kratší než jej minisukňa, ktorej sa dostalo tej cti obopínať nepatrnú časť jej siahodlhých nôh v nepriesvitných čiernych pančuchách.

Oči mala obrovské ako inflácia v Turecku, mihalnice dĺžky pobytu v base za vraždu.

Pri rýchlejšom žmurkaní mohli s prehľadom vyvolať silné poryvy vetra.

Chvíľu mi trvalo, kým som pripustil, že by mohla byť skutočná. Bubeník z Disrupt by popri tlkote môjho srdca nestíhal.

„Staré dosky mali väčšie gule,“ zazvonil jej hlások, keď pohľadom ohmatávala nový album

Disfear, ktorý som držal v roztrasených rukách.

„Asi áno, ale ja som zberateľ.“ Odvetil som a hneď by som si za to namlátil.

Ani to nebola pravda.

„Hmm,“ odtušila. Potom sa zdalo, že pohľadom ohmatáva mňa.

Vždy s neudržiavaným niekoľkodňovým strniskom, divým pohľadom, s aurou nevábneho telesného pachu som sa do podobných situácií nedostával často. Takúto šancu som nemienil len tak zahodiť. Ostali sme už po celý zbytok večera jeden druhému nablízku, predstavoval som jej svojich známych. Ona nepoznala nikoho, čo bolo zvláštne. Navzdory všetkým neohrabaným pokusom o balenie, ktoré by normálne dievča zaručene odohnali až do polárnej tundry len aby mala istotu, že ma nestretne, Gudrun vydržala a skončili sme u mňa na byte. O chvíľu sa ku mne sťahovala.

 

X

Gorily ma vystrkali na ulicu, akoby som sa snažil u ich šéfa ostať zbytočne dlho. Saomzrejme, opak bol pravdou. Tak som tu stál, fajčil ručne balenú a žmúril do šera.

Ponuka od Srba bola lákavá asi ako špinavá vaňa.

Nevyzeralo to však, že by som mal na výber.

Vykročil som do večerného chladu, dreadlocky mi oťaželi vlhkosťou.

Ešte nebolo sedem hodín. Bol čas zájsť si ešte na jedno orosené a všetko pekne v teple predýchať. Kráčal som pomalým krokom popri parku Kungsträdgarden, ktorý sa rýchlo vyľudňoval. Z mosta Strömbron som pľul do vody a sledoval mäkké zlaté svetlo vychádzajúce z nespočetných okien kráľovského paláca. Ulice naplnila hustá mliečna hmla, tlmiaca všetky zvuky mesta, z ktorej vystupovali poslední chodci a zase v nej mizli.
Krčma, ktorá nebola veľmi ďaleko od môjho domu, a predsa som si ju doteraz nevšimol, čupela vkliesnená medzi práčovňou a predajňou obuvi.

Nad úzkymi vchodovými dverami visela drevená ozdobná tabuľa s nápisom Bar 42, z ktorej miestami opadávala farba. Podnik vyzeral, akoby mal najlepšie časy už dávno za sebou. No pravdepodobnejšie bolo, že nikdy žiadne najlepšie časy neboli. Ale zvonku vyzeral útulne. Zvnútra vyzeral na pajzel, čo iba zvonku vyzerá útulne.

Steny namaľované príkrou modrou farbou, vo výške stoličiek miestami obitou až na tehlový podklad odpudzovali zrak, no ten nemal veľmi kam uniknúť. Miestnosť bola malá, s vysokým stropom. Rozhodne nebola postavená, aby slúžila ako pohostinstvo.

Jediný štamgast, ktorého pivo ostalo spolovice nedopité, mal ruky zopnuté medzi stehnami a s hlavou sklonenou mierne na ľavú stranu potichu chrápal. Na hustej, divoko posplietanej brade sa lesklo zopár zachytených kvapiek z tej polovice nápoja, s ktorou sa stihol popasovať. Sedel tam, a s tými zopnutými rukami vyzeral ako rozjímajúci svätec, teda keby svätcom pri rozjímaní viseli z kútikov úst sliny až na rameno. Bol vychudnutý a zanedbaný, vysušená slivka jeho tváre sa jemne pohupovala. Okolo nôh sa mu krútil kocúr. Mraučal a obtieral sa o nohu v hnedých tesilových nohaviciach.

Statická elektrina mu dvíhala ryšavé chlpy, miestami na nich s malým puknutím preskočila modrá iskra. Zjavne bol v lepšej kondícii, než jeho pán.

Inak bolo v Štyridsaťdvojke vymetené ako v Škótsku na platených záchodoch. Barman, ktorému chýbal horný rad zubov takmer až po stoličky, striedavo prikladal drevo do obstarožnej malej piecky a máčal poháre v nažltnutej vode. Vyzeral tak na tridsať, takže o zuby zrejme neprišiel pôsobením veku a paradentózy, ale skôr po nejakej debate s nespokojným zákazníkom.

Spoza barového pultu na mňa zavrčal statný rotvajler, zrejme ochrana pred nespokojnými zákazníkmi. Na kvapkajúcej pípe, spoza ktorej ma ostražito sledovali dve ako uhlíky čierne oči, bol nápis Zafod Light. Asi nejaká nová zahraničná značka. Nič mi to nehovorilo, čo bolo prinajmenšom zvláštne. Ale nemôžem vedieť všetko. Preferoval som import z balkánu, napríklad skvelý Gyllene Fasan. Vytiahol som vrecko s tabakom a začal baliť.

„Fo to bude, féfe?“ Prehovoril na mňa ten dentistov sen, čo tu robil krčmára, keď sa konečne odhodlal všimnúť si ma.

„Nie som tvoj šéf,“ odpovedal som, „a dám si pivo.“ Tón môjho hlasu sa rotvajlerovi zrejme nepáčil, pretože vrčanie zhlasnelo. Barman bol ale zrejme zvyknutý. Vtiahol som dym z lacného tabaku do pľúc. Zabodol sa mi do nich pekne zostra. Skúsil som vyfúknuť zopár elegantných krúžkov.

Nedarilo sa.

„Vvý deň?“ Opýtal sa a ani sa nenamáhal predstierať záujem. Slová sa mu pomaly odliepali od bezzubých úst. Bola to taká profesionálna rutina.

Skúsenými pohybmi otáčal a nakláňal pohár tak, aby mu pivo priveľmi nepenilo.

„Dobrý si nepamätám,“ odvetil som a sledoval lopatky lenivého ventilátora, ktorý prehrával svoj márny zápas so smradom z pece. Tvrdá a nepohodlná barová stolička spôsobovala môjmu zadku peklo na zemi a pivo chutilo horšie než slabo platená manuálna práca. Cigareta sa mi začala rozliepať, zvýšil som tempo. Jeden šluk za druhým.

„Ako to mám kuvva vedieť?“ Prebodol ma barman pohľadom. Zdalo sa, že sa v ňom niečo zlomilo.

A ja si to zrejme vyžeriem.

„Prosím?“ Odpovedal som mu otázkou.

„Vief kovko vudí mi fem pvíde, fajfia jednu od dvuhej f tým ftrateným pohvadom f tvávi a fakajú odpovede na nevyfvovené otáfky, fakajú, ve f vapadnutej kvčme f vamrvnutej viti fveta im bavman povie nejakú vevkú pvavdu? Vief kovko? Veva! Davy! Dúfav fom, ze dnef uf mam po fichte, mimochodom ftáve nepvatenej, ve uf konefne budem môfť naovaj ven navievať pivo, to je totif to, fo by bavmani mavi vobiť.“ Keď hovoril, prskal mi sliny do môjho odporného piva. Po kľudnom tempe reči nebolo ani stopy. Zrejme sa začal vnútorne rozliepať a chcel sa k tomu ešte vyjadriť.

Zvýšil tempo.

Jedno slovo za druhým.

„Ave nie, pvídef ty, f vovnakým kukufom. Vief, prefo to pivo chutí ako uv raf vypité, vyfúrané a vnova nafapované? Pretove nemám ani kedy tvúbky vyfiftiť! Ftáve niekomu vadím, fo v jeho pokuvveným vivotom! Do pifi!“ Dôraz na slovo Pifi mi doprial zvlášť výdatnú spŕšku do pohára a trochu aj na tvár.

„Fevá kvfma fa vofpadá, a ja ftáve kefám a kefám. Daj fi fvoj vivot dohvomady fám. Alebo odtiavto odpvávaj. Tvoja vef. Vivot nie je fkuvvený hovivúdfky fivm a vevké pvavdy neekviftujú. Do pifi!“

Vo dverách som sa ešte obzrel. Starcova mačka ma sledovala bystrými očami. Jej majiteľ zamrmlal zo spánku čosi, z čoho som rozumel len: „...ehg...malé čierne lode...huh...veľká biela...prší.“

Barman ma vyprevádzal pohľadom a rotvajler zabrechal na kocúra. Ten sa prešmykol okolo mňa a zmizol v hmle.

Moje pivo ostalo spolovice nedopité.