VII

Vždy, keď si poviem: „Však čo, vyskúšam a uvidím“, sa dostanem do vážnych problémov. Tak to bolo v jedenástich s prvým pivom, v trinástich s prvou punkovou doskou...hádajte, čo mi napadlo v tejto chvíli.

Zdrhnúť?

„Tak čo, vy slíže z Vifonky, kto má chuť zatancovať si za mesačného svitu s budúcim snom všetkých hardcorových hudobných vydavateľstiev?“

Spustil som na Maovych príbuzných svojou lámanou angličtinou a postúpil som pár krokov dopredu, koncentrovaný na to, aby som udržal smer.

Takmer som spadol po šmyku na klzkej ploche paluby.

Neviem, či mi rozumeli, ale moje antré spôsobilo nečakanú paniku.

Musel som v ich očiach vyzerať, keď som tak zrazu vystúpil z tieňa kabíny, ako sám Thor s nepríčetným výrazom tváre v zápale bojového berserku, čo v rukách zviera svoje kladivo schopné otriasť samotnými základmi zeme. Skutočnosť bola taká, že na tvári s očami, ktoré mali problém zaostriť na konkrétny bod, mi hral opilecký, jemne retardovaný škľab, a v ruke som zvieral starý samopal, o ktorom som ani len netušil, či je vôbec nabitý, tobôž odistený. Od úst mi odletovali husté kúdoly pary zo štipľavého a kyslého dychu.

Vo vnímaní Číňanov však zaúradoval kultúrny šok a tak sa za neartikulovaného vresku vrhli cez palubu do čiernej vody takmer opusteného štokholmského prístavu.

Neznalosť prostredia im uštedrila poslednú ranu.

V tomto ročnom období je teplota vody len na pár chvíľ kúpania, aj to len pre nepočetné kluby otužilcov. Pre kročiť limit pätnástich minút sa rovná ceste do Valhally, tentokrát jednosmernej. Navyše, ak pochádzaš zo subtrópov, severské vodné radovánky už vôbec nie sú dobrý nápad.

Určite nie v prístave, kde sú stĺpy móla klzké ako reči svadobného podvodníka a vyliezť po nich by nezvládol ani Tolkienov Glum.

Ako som ich zvrchu sledoval, pred očami sa mi menili na malé, ryžou plnené nanuky. Ani nenarobili veľa hluku. Chlad z nich vyrazil dych s razanciou boxera ťažkej váhy. Prestúpil ma pocit triumfálneho víťazstva, nasledovaný pocitom, že musím ísť znova vracať. Zrejme nie som stavaný na momenty, keď sa ukážem ako v niečom schopný. Našťastie ma to netrápi až tak často. Visel som cez hrdzavejúce zábradlie na prove a zbavoval sa posledných zbytkov toho, čo ma ťažilo.

Už na odchode mi napadlo, že by som mohol preskúmať útroby dobytej lode. Považoval som ju totiž už za svoju vojnovú korisť, odmenu pre hrdinského Vikinga.

Mienil som z nej preto čo najskôr vypadnúť a nechať ju napospas hrdzi.

Niečo ma však dotiahlo do podpalubia.

Však čo, vyskúšam a uvidím.

Opatrne som prechádzal úzkymi chodbami osvetlenými len sliepňavým svetlom červených žiaroviek. Za jednými z oblúkových dverí na druhom poschodí som našiel sklad potravín. Hromady pootváraných krabíc, prázdne konzervy a sáčky, všetok ten odpad váľajúci sa po podlahe mi pripadal priveľký na partiu ani nie dvadsiatich chlapov veľkých ako deti.

Vyliezol som von a pokračoval v prieskume. Na druhom poschodí sa ešte nachádzala veľká kuchyňa, sprchy a páchnuce ubikácie pre päťdesiatčlennú posádku.

Rozostlaných však bolo iba šestnásť postelí, čo mi dávalo nádej, že už nikoho nestretnem a zakončím toto dobrodružstvo bezstarostným odchodom z lode.

Potreboval som odísť.

Zostúpil som po schodoch na tretie, predposledné poschodie.

V chodbách spodných palúb, keď som sa už pomaly prepracovával ku strojovni, som takmer zreteľne počul tichý šepot mnohých hlasov vychádzajúci odniekadiaľ z doteraz zavretých miestností. Dúfal som, že sú to posledné zlomyseľnosti postupne sa rozplývajúcej absintovej víly a pomaly, so samopalom namiereným pred seba, som otváral jedny dvere za druhými. Pred tými poslednými bola stolička a malý stolček s preplneným popolníkom a čínskymi novinami, otvorenými na športovej strane.

Evidentne strážne miesto. Chodba tohto poschodia bola oproti predošlej výrazne kratšia, čo dávalo tušiť, že za týmito dverami sa skrýva veľmi veľká miestnosť. Otázkou bolo, či ju strážili, aby sa do nej nedostal niekto z posádky, alebo aby sa to, čo je vnútri, nedostalo von.

Rukoväť samopalu som chytil o poznanie silnejšie, ruky sa mi začali potiť.

Pánty dverí vŕzgali.

Po odomknutí sa na mňa vyhrnuli stovky Číňanov, celé rodiny v zamazaných šatách, vychudnutí na kosť. Sem-tam sa mihli dievčatá, ktoré by pri lepšom zaobchádzaní mohli byť skutočne krásne. Ich presné počty mi kvôli mojej pokročilej spoločenskej unavenosti unikli. Keď zistili, že ich strážcovia ich už neohrozujú, radostne vybiehali z lode, no úsmev im zamŕzal na perách. Tentokrát nejde o metaforu, ale o doslovný opis treskúco mrazivej reality. Ak mi aj najprv chceli ďakovať, teraz brechali vety, ktorým som radšej ani nechcel rozumieť. Zrejme ani len netušili, kam ich vezú. Asi ako ja, keď sedím v sobotu nadránom v metre. Tváril som sa súcitne.

Iba jeden postarší chlap sledoval svojich kolegov, balil si tabak do takmer priesvitného papiera a idiotsky sa usmieval.

V tom sa nedaľeko ozval piskot pneumatík a ja som zazrel niekoľko drahých kupéčiek Saab. Zdalo sa mi, že sú čierne, ale bola tma. Bol by som prisahal, že sa objavili aj minimálne dva autobusy. Zrejme si prišli po náklad. Ten sa rozpŕchol do okolitých uličiek tak rýchlo, ako moji priatelia v krčme, keď treba platiť. Snažil som sa, v rámci svojich obmedzených možností, držať s nimi krok a s jedným húfom som vletel do najbližšieho úzkeho priechodu medzi dvoma plechom obitými skladmi. Samopal, ktorý teraz vážil prinajmenšom tonu, som odhodil za seba.

V ruke mi ostal zásobník.

V spánkoch mi šumel príboj alkoholom riedenej krvi, sledoval som svoje kolená, ako sa objavujú a zase miznú pod rozvíreným oblúkom brucha.

Na prvej križovatke som sa s Číňanmi trochu hlasnejším vzdychnutím rozlúčil a bežal som až domov. Nechytili asi nikoho.

Na druhý deň ráno sa skúšky jadrových zbraní presunuli z Tichomoria do mojej hlavy. Zobudil som sa oblečený, s poriadnou opicou. To, že udalosti včerajšej noci sa mi iba nesnívali, naznačila už svalovica. Tá sa prihlásila, keď som vstal z postele a šiel si do kuchyne uvariť kávu. Tam na mňa čakal zásobník z kalašnikova, ledabolo pohodený na jedálenskom stole. Po statočnom, no márnom zápase s alkoholom sa môj opuchnutý mozog snažil silou-mocou prebiť cez škrupinu lebky na denné svetlo.

Takže žiadny sen. Pil som kávu a kombinačkami oddelil na dvoch nábojoch projektily od nábojníc. Pušný prach som vysypal do smetí a prázdne náboje som si pripevnil na zväzok kľúčov. Zásobník bol bohužiaľ poloprázdny a tak som si nemohol urobiť opasok.

Pár dní som sa ešte pri chodení po vonku nervózne obzeral cez rameno, ale keď sa nič nedialo, na celú vec som takmer zabudol. Ako pikošku som to raz v krčme spomenul Swenovi. Ten sa mi smial a zisťoval, ktoráže to droga vyvoláva takéto halucinácie. Nepresvedčili ho ani náboje.