XI

Vyšiel som von, keď z čínskej reštaurácie nalepenej na práčovňu vyšiel kuchár a zapálil si ručne balenú cigaretu. Keď ma zbadal, pristúpil ku mne.

„Ako sa mame, velká hlúpy Švéd smradlavá?“ Usmial sa na mňa. Na podobné debaty som už nemal náladu. Vlastne som nemal náladu na nijaké debaty.

„Ty mňa nepamätáš? My všetci vám vyzerať rovnaká, že? Že? Ja bola na tá loď, čo ty vypustiť nás z nej.“ Úsmev držal ako pribitý.

„Rád som pomohol, dobrú noc.“ Pohol som sa.

„Ty nie pomôcť. Vidíš? Ja šúlala jarné závitky v reštaurácii. Vela práca, malo plat. Keby ty neurobiť vtedy nič, ja šúlala jarné závitky v reštaurácii.

Vela práca, malo plat. Nie zmena, Chápala?“ Ostal stáť pred dverami, ja som sa šuchtal preč.

Poslednú vetu už za mnou musel kričať.

„Ty porušil princíp Wu-wej, čo vedel už stará Konfucius. Rozumela? Nečinnosť! Ty myslieť, že pomáhať, ale nie. Iba pokazila svoj život.“ Neobzrel som sa. Na tvári mal určite stále úsmev, hustý dym tlačil z pľúc pomedzi krivé zuby.

Cestou ma ešte oslovilo niekoľko do lacných kožuchov zabalených prostitútok, podľa prízvuku prišli odniekadiaľ z východnej Európy. Väčšinou boli krásne asi ako dopravné nehody, mali zlú pleť a tupé pohľady, ktoré asi chceli byť vyzývavé. Obklopovali ich omračujúce oblaky vôní z lacných čínskych napodobenín drahých amerických parfumov. Obchádzal som ich vždy bez toho, aby som sa namáhal odpovedať na ich ponuky.

 

XII

Už tretí deň prší mrazivý dážď, miestami sa meniaci na krúpy. Celý Stockholm je pod olovenou strechou ťažkých mrakov, ľudia po sebe zazerajú ešte nenávistnej šie, než majú bežne vo zvyku. Normálne by to bol dôvod sadnúť si v obývačke s kartónom piva a pustiť si niektorý z albumov všemocného Amebixu, no tento krát ma skutočne zasiahla hlboká depresia, nielen ten šteklivý pocit vlastnej zbytočnosti, v ktorom sa občas tak rád rochním. Uvaril som si kávu čiernu ako svedomie ruského veľkopodnikateľa a civel z okna na ktorom boli nánosy prachu a špiny tak staré, že o chvíľu začnú zaujímať archeológov.

Sledoval som nekonečnú reťaz chodcov na oboch stra nách ulice, ľudí s výrazom tváre prázdnym ako regály v kubánskom obchode. Ručne balené som ani nestíhal vyrábať, tak rýchlo som ich fajčil. Prsty mi zožltli a môj celkový zjav ešte viac spustol.

Každú noc som zaspával s pocitom, akoby mi tá tlstá sviňa Vodić sedel na hrudi a trápil som sa otázkou, ako sa mafiáni ku mne dostali, odkiaľ toho o mne tak veľa vedia.

Z bytu som nevychádzal, telefón som vyvesil, dvere zamkol. Potreboval som byť sám, spoločnosť mi robila iba hudba 3 Way Cum, ale aj tú som mal pustenú akosi potichu, susedia sa ani raz nedožadovali pokoja trieskaním do stien a radiátorov. Myslel som na Gudrun, či ešte žije a ak, či Srb plní svoje vyhrážky. Na stole v obý vačke ležal biely list papiera a ved ľa neho ceruzka. Párkrát som už vyrazil smerom k nemu, že pospisujem z fanzinov a obalov platní a cédečiek všetko, čo by mohlo Srbov zaujímať. Vždy som sa ale v poslednej chvíli zarazil. Vodić by určite urobil s celým hardcore/punkom to isté, čo teraz možno robí Gudrun. Alebo čo pastieri na Balkáne robia svojmu dobytku, keď už ho pridlho pasú sami.

Stratil som iskru.

Po niekoľkýkrát sa bytom prelieva nesmrteľný cover od Iggy and the Stooges, ale už mi pri ňom neježia chlpy na mojej doráňanej šiji. Niečo sa stalo. Začal som susedov podozrievať, že to oni ma udali Srbom, aby zlomili môjho ducha a v činžiaku bol pokoj a ticho.

So susedmi som nevychádzal najlepšie. Počas jedného silvestrovského žúru mi ktosi trieskal na dvere. Keď som otvoril, stál tam roztrasený chlap, pohľad mu roztržito blúdil kade tade. Snažil sa mi vysvetliť, že bol u mňa a vy klonený z okna v spálni odpaľoval svetlice. Vraj vypadol a zachytil sa na konzole na sušenie prádla, ktorá susedovi trčala pred oknom.

Ten ho vraj vymotal zo šnúr a on sa teraz chce vrátiť. Nespomínal som si, že by som niekoho takého bol pozýval, ale on ukázal na pár deravých tenisiek pohodených v hale.

„To sú moje.“

Zdalo sa, že ho z dlážky na chodbe oziabu bosé nohy, tak som ho pustil dnu.

Tá vec sa potom dlho preberala na domovej schôdzi aj mimo nej. Ťažko znesiteľný hluk škandinávskeho dis beatu bol samozrejme na dennom poriadku a mnohé iné veci, ktoré sa diali v mojom byte a jeho okolí zo mňa neurobili práve obľúbenca. Ale susedia o mojich problémoch nevedeli zhola nič.

Predpoveď počasia neveští do blízkej budúcnosti žiadnu zmenu a ja necítim, že by sa moja vlastná situácia mohla vyvŕbiť inak, než do poriadnej búrky, ktorá ma zrejme zmetie. Čistý papier v obývačke ma budí zo spánku.

Je to iba chvíľu, čo som rozlepil oči. Plesnivý fľak na strope, v ktorom som prednedávnom objavil tvar Elvisovej hlavy, sa opäť rozrástol a tak ešte zväčšil už dosť bujnú Kingovu hrivu. Hneď vedľa je menší fľak, ktorý volám Lemmyho bradavica. Plesniví králi rock and rollu.

Po vstávaní z postele túžim rovnako úprimne ako po rozhovore so športovcom.

Čiže nie veľmi. Ale niekedy to urobiť musím, tak prečo nie hneď?

Zdvihol som sa a obliekol si svoj obľúbený župan, ktorý kedysi mohol byť pastelovo modrý, určiť farbu teraz bol trochu problém. Na chrbte sa vynímala nášivka Skitsystem. Ocitla sa tam po jednom z nespočetných tvorivých záchvatov, ktoré dostávali moji známi. Na moje nešťastie ju prišívali, keď som mal župan oblečený a oddychoval som po šestnástich pivách.

Niektoré stehy som si musel vystrihať spod kože.

Šiel som si práve uvariť kávu, keď ktosi zatrieskal na dvere. Ja sa po tom, z čoho by sa umytím mohla stať plávajúca podlaha odšúcham z kuchyne ku dverám a rovno otvorím, keďže kukátko stratilo svoju funkciu v ten večer, ako naň Swen z čistej radosti zo života napľul tabakovú močku a mňa ani nenapadne sa toho svinstva niekedy v živote dotknúť. O dvere zaštrngotali dve nábojnice z kalašnikova visiace na kľúčoch.

Moja pamiatka na večer v prístave.

Pánty dverí vŕzgali.

Za dverami stála srbská gorila, presne tá, čo ma tak energicky mlátila do hlavy a krku. Obrovské päste mal frajersky hlboko zasunuté v menčestrovej bunde, určite najväčšej konfekčnej veľkosti, no stále nie dosť veľkej.

Pletence svalov na krku sa vzdúvali z pritesnej košele. Na hranatej tvári s ostro rezanými črtami a nízkym čelom mu trónil pobavený a zároveň trochu znechutený výraz.

„Jáj krásny si mój, som zemrel porád z teba, taký si lúbezný, že až, mój! Že šéfovi došla s tebou trpezlivosť? Rozumíš? Tak sa teraz pekne oblečeme, pójdeme, že dá sa, v pohodičke, bez rámusu? Zlatý si, no do kolien padám, teba bych mohol od rána do večera.“

Vzpierať sa bolo bezpečné asi ako sex v bangkogskom bordeli bez gumy.

Odšúchal som sa späť do spálne a prehrabal sa v oblečení elegantne rozhodenom po celej ploche koberca. Mnohé veci tu boli od Gudrun, jej zmysel pre aký-taký poriadok pri mne značne otupel. Hodil som na sebe prvé, čo mi padlo pod ruku.

Ach, Gudrun.

Návšteva už stála v hale a neveriacky sa rozhliadala dookola.

„Porád račej chytím pištol, bohví čo na mna vyskočí z tých černých kútov,“ povedal, „Jebéb ti hrob. Totok bóh neviďél.“

„Dáme na cestu dáke prásky, feši?“ Podujala sa gorila zrejme žehliť to mlátenie od minula, keď sme nasadli do solídne tuningovaného čierneho Saabu. Mal som pocit, že som sa v ňom už viezol, akurát nie na sedadle spolujazdca. Neodpovedal som, sotva badateľne som kývol hlavou na znak súhlasu. Na spätnom zrkadle sa hompáľal voňavý stromček a dve hracie kocky z bieleho plyšu.

„To je moja robota, rozumíš, nič osobné, chápeš. Myslím to bití a tak,“ rozprával a ťahal prvých pávov zo solídne ušúľaného jointa. Vlastne až podozrivo solídne.

Stále som mlčal.

„Si myslíš, že ma to baví? Hneď jak zarobím dosť lóve, sa trhnem a zakladám masážny salón pre hokejistov a fitnesky! Né jako bordel, kokot. Normálka masáže, víš. Olejčeky éstetrické, relax.“ Talent na prácu s cudzím telom som mu uprieť nemohol.

„Takúto fachu móžem zvysoka jebať! Furt zasraný od krvi, šetci v jednom kuse zazerajú. Šéf zazerá, kolegovia zazerajú, týpek čo mu lámeš prsty zazerá... žiadne: Díky, dobre to robíš...Buď zazerajú, alebo sú posraní jak mestský park. Pochvala? Teplé ludské slovo? Toť! Kokot! Máš videť! Jak dlho by si totok vydžal, mi povedz. Nemám, jak sa hovorí, pozitívne podnety, rozumíš,“ dostával sa do varu, „Psychologisticky som v piči.“

„To je vidieť.“ V aute sa šírila povedomá vôňa. Keby som bol Spiderman, rozbzučí sa mi v hlave alarm pavúčieho inštinktu.

„Nech sa potom stará čuduje, že chodím z roboty v napetí, aj ju zrúbem sem tam, keď moc podskakuje, piča jedna. Ale ju lúbim, šecko čo chce jej kúpim, chápeš. Len keď som furt pod tlakom, tak mi ujde,“ obrovskou päsťou mláti do volantu, na zápästí sa mu hojdá zlatá reťaz, že by s ňou ukotvil loď, „Vypáliť bar, kontrolovať autá skrz bomby, či nejsú, pritlačiť neplatiča, dávať bacha na Vodića... furt je niečo, ale tomu raz bude konec, na to sa spolahni! Tomu kúr, piči, že bude!“ Keď sa potom rozrozprával o svojej žiarivej budúcnosti, podvedome sa usmieval a aj gél vo vlasoch a chróm na spojleroch auta sa mu trblietali akosi veselšie. Popísal mi všetko, vrátane blikajúceho neónu nad vchodom do salónu s éstetrickými olejčekmi.

„Já mám vyššie ambície, mój.“ No zbohom. Napadlo ma, či som jeho starú nebozkával na maturitnom večierku.

Keď mi podal joint, už pri detailnom pohľade naň som mal pocit, akoby sa so mnou odtrhol výťah v stockholmskej radnici, no nebolo to kvôli koncentrácii tetra hydro cannabinolu. Prvý šluk mi potvrdil, čo som tušil od začiatku, ale nechcel som tomu uveriť a vytláčal som to z mysle ako siedmak uhry z tváre. Toto bol joint od Swena Hjälmberga!

Nemohol som dýchať.

„Šlape, čo?“ Zubila sa na mňa bezducho gorila. Iba Swen vedel dutinku ubaliť tak, že pri pohľade dovnútra vytvárala preškrtnutý hákový kríž a jeho doma pestovaný materiál mal nezameniteľnú arómu toho, čomu sa v dôverných kruhoch hovorí „žlté pod kapotou“. S týmito vecami sa delil nanajvýš nerád a už vôbec nie s niekým, s kým nemal to, čomu politici vravia „nadštandardné vzťahy“. Keby mu jeho prásky chceli zobrať násilím, bil by sa ako zúrivý pes. Túto možnosť som vylúčil. Radšej by sa nechal zabiť, než by svoj milovaný materiál dal niekomu len tak. Bez preháňania. Mal v živote len tri lásky. Pivo, domáce záhradničenie a počúvanie čoho koľvek od Avskum. Keď to dostal všetko naraz, bol vo vytržení. Ale plody svojej práce si strážil ako oko v hlave.

Bolo mi zle ako pri pozeraní Miss Universe.

Swen, ktorý mi zapletal prvé dready! Swen, ktorý ma naučil piť pivo z fľašky nosom a obracať spodnú bielizeň naruby, keď sa mi už zdala nenositeľná, by ma udal? Nie! Prečo by to robil? Swen, ktorý ma dostával na koncerty za polovičné vstupné tak, že ľuďom na bráne povedal, že som jeho mladší mentálne postihnutý brat, ktorý dostal z ústavu vychádzku na víkend? Swen, ktorý ma ochránil, keď zo mňa členovia Uncurbed chceli vymlátiť dušu za to, že som sa im po koncerte vygrcal do kopáku?

„Inak, ja som nejaký Drvić. Mihajlo Drvić, Vodićov pešiak a osobný strážca, chápeš. Týpci, čo sú pre mňa v po hode ma volajú Svalosil Mihajlo, Lopata, alebo Morová Rana. Ty mi ale radšej hovor pán Drvić, rozumíš, mój.“

„Ja som Björn a ty mi pokojne hovor Björn,“ neprítomne som odpovedal na Lopatovu zvláštnu zdvorilosť. Bol som ako stolička, ktorej niekto zlomyseľne ukopne jednu nohu a tá sa teraz nakláňa pred nevyhnutným pádom. Ťažko mohla byť moja situácia ešte horšia.

„Iba Björn?“ Morová Rana sa ma nemienil len tak vzdať.

„Nič viac, nič menej.“ Už ma ten jeho náhly záchvat úprimnej otvorenosti a potreby sa vyrozprávať otravoval.