XVI

V gorile, ktorá ma vpúšťala do kancelárie, som bezpečne spoznal Mihajlovho kolegu. Toho, čo ma spolu s ním hodil do kufra a odovzdal Vodićovi.

„Vitaj, som celkom rada, že žiješ,“ privítala ma Gudrun v priliehavých červených šatách s mierne pootvorenou náručou a pokynula smerom ku hosťovskému kreslu v strede miestnosti zariadenej nápadne podobne ako kancelária, z ktorej som práve prišiel. Iba v nej bolo menej krvi a porozhadzovaných vnútorností.

„Tak ty si teda ten tajomný zamestnávateľ.“ Slová mi zadrhávali v krku.

„Ponúknem ti niečo na pitie?“ Spýtala sa, akoby nepočula, čo hovorím.

„Dal by som si pivo. Máš Zafod Light?“ Masochisticky som chcel vypiť svoj pomyselný pohár horkosti až do dna.

„To nemám, ale Zdravko ti určite prinesie niečo podľa tvojho gusta.“

Gorila sa nečujne presunula k bohato zásobenému sklenenému baru a z chladiaceho boxu vytiahla pollitrovú plechovku balkánskeho Gyllene Fasana. Preliala zlatavý obsah plechovky do pohára z brúseného skla, pravdepodobne pochádzajúceho taktiež z Balkánu, len o čosi západnejšie.

„Takže,“ nasledovala dramatická pauza, v ktorej sa Gudrun zhlboka nadýchla, „vitaj v realite. Ja som hlava srbskej rodiny. Nevolám sa samozrejme Gudrun, ale Zorana. Zorana Marković. Narodila som sa srbským imigrantom už v Stockholme, preto si nepostrehol nijaký cudzí prízvuk.“

„A Vodić teda bol...“ Čakal som, kým dopovie túto vetu.

„Ten prerastený dvorný šašo? Ten pracoval pre mňa. Až kým sa nezačal cítiť na viac. Ten pocit je v našej Rodine zvyčajne smrteľný.“

„Všetky tie články v bulvári, reči o jeho neobmedzenej moci...“ Realita ma zrejme nevítala tak vrúcne, ako som sa ja do nej túžil vrátiť.

„Maškaráda.“ Lakonicky odvetila osoba, ktorú som doteraz poznal ako Gudrun.

Nemohol som dýchať.

„Ten tučný bastard by bol bezo mňa stratený. Ledva zvládol zaviazať si šnúrky na topánkach. Jeho pracovňu som zariaďovala ja, to prasa nemalo žiaden vkus. Vyberala som mu aj cigary, ktoré fajčil a tváril sa pri tom ako gurmán. Keby som mu dala vysušený hnoj a povedala, že je to havana, nespoznal by rozdiel a chrochtal by blahom. Chcel riadiť obchody a neustrážil ani vlastné trávenie. Keby môj otec na smrteľnej posteli netrval na tom, že sa mám oňho postarať, zbavím sa ho už dávno. My Srbi veľmi ctíme rodinu. Bol to môj vzdialený bratranec alebo čo. To bol jediný dôvod, prečo vydržal tak dlho. Príliš dlho.“

Striaslo ju v návale dusenej zloby.

Zbohom, milovaná Gudrun.

„Mimochodom, môjho priateľa, ktorý sa obťažoval až z ďalekého Nipponu, aby mi pomohol riešiť tieto trápne rodinné nezhody, už určite poznáš.“

„Naimoto Javasaki, k tvojim službám.“ Prehovoril Japonec, párkrát sa ukloniac s dlaňami položenými na stehnách. Nijako som netúžil využiť jeho služby.

„Ale späť k tvojmu prípadu. Predstierala som pred Vodićom, že môj záujem o teba sa týka čisto záležitosti s prevzatím kontroly nad hardcore/punkom. Mimochodom tiež môj nápad, ak ti hovoril niečo iné."

"Rovnako ako recept na Četnika a mnoho iných vecí,“ v jej hlase sa ozval náznak samoľúbosti, „Veľmi sa mu nezdalo, že som si ťa vybrala náhodou, ale vo svojej neskonalej hlúposti mi nakoniec uveril. O udalosti v prístave som nemala vedieť nič. Hrala som s ním jeho hru. Podsunula som mu myšlienku vydierať ťa cez môj únos, okrem iného preto, že som to už nemohla vydržať v tej tvojej smradľavej diere. Dokonca som natočila tú kazetu, kde som so zaviazanými očami a spútaná. Určite ti ju púšťal.

Nestíhal sa čudovať, ako mu všetko hrá do karát. Že navonok plní príkazy pomätenej šéfky, ktorá je ochotná kvôli bezvýznamným ziskom hoci spávať s tebou. A že zároveň rozohrá svoju tajnú partiu s Triádami.“

Prikývol som a dvíhala sa vo mne žlč. Tá hnusná, bezcitná, zradná mrcha s páriacim inštinktom modlivky zelenej!

„Dúfam, že som ti nezlomila srdce, fešák,“ povedala a medzi nami bola hlboká priepasť.
„Popri sledovaní toho zradcu som sa rozhodla, takpovediac, infiltrovať priamo do stredu celého toho cirkusu s koncertami, fanzinmi, distrami, a takmer náboženským uctievaním neperspektívnych hudobných nosičov."

No a keď som klofla teba, a priznajme si, že mi to veľa práce nedalo, zabila som dve muchy jednou ranou.“

Potom sa reč opäť zvrtla na Vodića.

„Jeho vernosť našim obchodným partnerom z Japonska začala povážlivo kolísať. Myslím, že sa to začalo už vtedy, keď mu odfaklili ten jeho sadlom oblepený prstík.“ Znudene si kontrolovala dokonalú manikúru.

„Začal sa obzerať po vlastných kšeftoch poza môj chrbát. Nakontaktoval Triády, s ktorými naši obchodní partneri nemajú najlepšie vzťahy.“ Javasaki sa usmial a sklonil hlavu, akoby kontroloval či sa mu jeho topánky stále lesknú.

„Chcel ma vystriedať v čele Rodiny a, nerada to priznávam, u niektorých našli jeho snahy odozvu a pripojili sa k nemu. Teraz im ich vlastné rodiny budú musieť poukladať zlaté mince na viečka a odovzdať ich duše Prievozníkovi.“ Japonec prikývol, keď mu pohľadom akoby poďakovala.

„Konflikt Triád a Jakuzy je historická vec, plná vzájomných útokov, vojen a opätovného zmierovania, samozrejme len tak naoko. Nebudem ťa tým zaťažovať,“ siahla do kabelky ležiacej na masívnom mahagónovom stole a z kovovej krabičky vytiahla cigaretu s bielym filtrom, dovtedy uväznenú s kolegyňami pod pruhom čiernej gumičky. Mala jemnú vanilkovú vôňu. Zelená stolná lampa celú scénu hanblivo osvetľovala.

„Si milosrdná, ďakujem.“ Cynizmus z mojich slov prýštil ako radosť z čerstvo adoptovanej siroty. Vytiahol som vrecko s tabakom a ubalil si jeden tučný kúsok. Zdravko sa ku mne naklonil so zapaľovačom. Vdychoval som opatrne, bál som sa že sa povraciam.

„Mala som svoje zdroje aj v kruhoch blízkych tomu zradnému upotenému psovi a vedela o jeho aktivitách viac, než mastan kurac tušil,“ šlukovala poriadne zhlboka. Keď som ju zásoboval ručne balenými, bola pri vťahovaní dymu viac než opatrná.

Zbohom, milovaná Gudrun.

Gorila Zdravko po jej boku sa sotva badateľne pousmial. Bolo jasné, kto šéfku zásoboval informáciami.

„Teraz je konečne pokoj, Rodina opäť drží pohromade, všetko sa vracia do starých koľají,“ znela, akoby o tom chcela presvedčiť skôr samú seba, než mňa.

„Svaki uzrok ima i poslednicu, hovoríme my Srbi,...“

„Každá akcia vyvoláva reakciu, viem.“ dokončil som. Zdala sa prekvapená.„O tú vašu smiešnu subkultúru mám inak stále záujem,“ pokračovala Zorana vecným tónom podomového obchodníka, „Ale teraz je to skôr ponuka než ultimátum. Predsa len si mi dosť pomohol, aj keď nevedomky. Po tvojom vystúpení v prístave stratil Vodić nervy a zbrklo mi svojím neuváženým konaním odhalil mnohé zo svojich plánov.“ Sústredeným pohľadom obrovských modrých očí ma teraz znehybnila v kresle. Nestratila nič zo svojej oslnivej krásy, no jej rysy v tejto veliteľskej úlohe stvrdli.

Mačacia prítulnosť bola nenávratne preč.

„Ušetril si mi mnoho starostí.“ Sledovala ma, ako som veľkými dúškami vyprázdnil pohár. Zdravko bystro vyrazil smerom k baru. Toho chlapa som začal mať rád.

Dolial mi doplna.

„Vďačne,“ zaklamal som.

„Mnohých som ťa zase ušetrila ja. Napríklad Mihajlo ťa neviedol k Vodićovi.

Ten spanikáril a prikázal odviezť ťa niekam do opustených končín Humlegärden parku a zakrútiť ti krkom. Pán Naimoto prišiel v poslednej chvíli.“

Môj záchranca Naimoto.

Potom Zorana skonkretizovala svoju ponuku.

„Môžem sa postarať o to, aby sa tvoje obľúbené kapely dostali na výslnie. Svetové turné, cestovanie vo vlastných lietadlách. Fanziny budú vychádzať v niekoľkých jazykových mutáciách, plnofarebné, na kriedovom papieri. Vaša hudba sa bude predávať v každom hypermarkete, na každej benzínovej pumpe. Budeš niečo ako môj odborný poradca. Hovorím o miliónových kontraktoch. V tieni našich ochranných krídel sa vašej subkultúre bude dariť viac než dobre.“ Cigaretu zatlačila do rozmerného popolníka už v dvoch tretinách jej života. Keď bola u mňa, fajčila, kým si nepopálila prsty. Skvelá herečka.

Vytiahla fľašu Powersa, pripravená zapiť našu dohodu.

„Jasné. Práca pre mafiu. To som si želal pod stromček hneď po mozgovom nádore.“

„Býval si vtipnejší.“ Pozrela sa na mňa cez posledné zbytky dymu.

„Bývala si milšia.“

„Takže?“ Nechtami klopala po doske stola.

„Seriem na vaše ochranné krídla. Seriem na ne ja a serú na ne moje obľúbené kapely. Trochu pochybujem o mosh metalistoch, skús sa opýtať ich. Mojim kapelám daj pokoj, nech naďalej vydávajú limitované edície na pochybných značkách. Najlepší fanzin je ten, ktorý je ešte teplý z kopírky.

Taký, kde je text sotva čitateľný a obsah fotiek ostáva tajomstvom autora.

Takto nám to vyhovuje, a hlavne – odláka to davy hlupákov, ktorých zaujíma len ich image, nablýskaný povrch vecí, pod ktorým je spravidla hovno.

„Ešte raz – nie, ďakujem.“ Očakával som letmý dotyk tlmiča na zátylku a výlet do Valhally.

„Ako myslíš. Tvoja vec.“ Tvár jej sčervenela, nechty sa do stola zaryli.

Zahryzla si do spodnej pery.

„Bukvić, vyprevaď hosťa.“ Obrátila sa na Zdravka. Ten ukázal rukou smerom k dverám a ja som ten smer nasledoval. Naimotovi som podal krvavú vreckovku. Obradne sa mi uklonil na znak vďaky a zahodil ju do koša.

Na Zoranu – Gudrun som sa už nepozrel. Možno som v nej prebudil niečo, o čom ani netušila, že v nej je. Možno to jej zabránilo dať ma zlikvidovať.

Možno nie všetko predstierala, keď sme boli spolu...a možno je dobre, že už nebudem mať prístup ku Swenovej tráve, lebo začínam blúzniť.

Na ulici som si vytiahol ručne balenú zo železnej zásoby, zapálil si a odpľul. Mohlo byť okolo obeda. Vyrazil som domov, čakalo ma dnes ešte nejaké balenie.

A teraz nehovorím o cigaretách.