Pes má sračku

 

„Jéj, ten je pekný, ako sa volá?“ opýtala sa ma mladá slečna v parku, kde sa môj pes zdráhal vysrať.


„Frenky,“ odpovedal som stroho.


„Čo je to za rasu?“ opýtala sa dievčina, škrabkajúc Frenkyho za uchom.


„Vlčiak,“ zaznela skúpa odpoveď z mojich úst.


„Je veľmi pekný,“ povedala a nedalo mi nepozrieť sa na môjho najvernejšieho priateľa. Pes mi pohľad opätoval. Bola v ňom prosba i hnev, očakávanie aj vďaka a niekde v hĺbke jeho hnedých očí som badal číry primitivizmus.


„To je,“ vzdychol som si. „Krásavec,“ povedal som ironicky.


„Koľko má rokov?“ pokračovala slečna so slameným klobúkom na hlave.


„Čo ja viem? Dvadsať? Tridsať? Netuším.“


„Ako to, že netušíš?! Si jeho pán, mal by si to vedieť!“ povedala s káravým nádychom.

 

„Tvári sa tak múdro,“ dodala.


„To hej. Je to intelektuál, ale nechce žrať,“ zaklamal som. „Teda, v poslednej dobe nechce žrať,“ zopakoval som klamstvo.


„Och! Chudáčik. Čo len s tebou bude?“ prihovorila sa slečna psovi a pohladkala ho po hlave.


„Skús, či nebude chcieť od teba.“ Z vrecka som vytiahol špeciálne granuly, ktoré som dostal od veterinára a podal ich dievčine.


„Daj,“ vzala ich do svojich ružových dlaní a priložila k Frenkyho papuli.


Aj keby ho malo rozdrapiť, tak by ich zožral. Typická psia povaha. Pripravený kedykoľvek zožrať čokoľvek, pomyslel som si.


„No vidíš,“ pochválila ho, keď posledná granula skĺzla jeho hltanom.


„Haló?“ priložil som si mobilný telefón k uchu a tváril sa, že mi niekto volá. „Áno? Áno? Samozrejme, pochopiteľne, nevidím v tom žiaden problém. Vydržte!“ povedal som do mikrofónu a potom ho prikryl rukou. „Dáš mi chvíľu pozor na psa? Musím si to vybaviť.“ Ukazoval som raz na telefón a potom na Frenkyho.


„Jasné,“ zašepkala slečna a ochotne vzala psiu vôdzku do dlane.


Odišiel som niekoľko krokov od psa a jeho dočasnej strážkyne a pokračoval som v imitovaní dôležitého telefonátu. „Musíme to ešte doladiť. Nie, nie, nie! Pána X do toho neťahajte,“ rozprával som do mikrofónu všetko možné a pohľadom sledoval psa.


„Sadni! Sadni? Sadni!“ zneli rozkazy z úst mladej panny, ktorá ani netušila, že má v ruke zbraň, s ktorou sa hrá ruská ruleta.


Frenky pomaly skláňal sedaciu časť svojho tela k zemi. Opatrný pohľad venoval najprv mne, telefonujúcemu, zaneprázdnenému pánovi a potom slečne so slameným klobúkom.


„Ako sa ty múdro tváriš,“ prihovorila sa mu v momente, kedy zázračné granuly od veterinára začali účinkovať.


Frenky zaujal pozíciu, v ktorej psy odjakživa vykonávajú veľkú potrebu. Môj pes mal však v pláne vykonať gigantickú potrebu. Týždeň zadržiavaná tuhá stolica sa nahromadila v psích črevách a medikament primiešaný do granúl mal uvoľniť priebeh nevyhnutného.


Pes tváriaci sa čo najmúdrejšie je v podobnej situácii vždy smiešny. Jemný podrep, hľadanie tej správnej pozície a zapretie sa nohami nemôže nikdy pôsobiť múdro.


Celkom som zabudol, že napodobňujem telefonát. Pes v jednom okamihu zatlačil a ja by som odprisahal, že v tvári celý očervenel.


„Ty ideš kakať? No môj pekný. Uľav si.“ povedala slečna, tak láskavo.


Funkciou hlavnej zložky lieku primiešaného do granúl bolo, podľa toho, čo som videl, zaseknutú stolicu rozpustiť. Liek fungoval dokonale.


Pes sa vylial.


Ako prílivová vlna, ktorá narazí na odpor v podobe skál na pobreží, aj obsah Frenkyho čriev narazil na bariéru v podobe chudých nôh slečny, ktoré boli pred malou chvíľou bledé ako jogurt.


„O chvíľu vám zavolám,“ povedal som do mobilného telefónu a náhlil som sa ospravedlňovať dospievajúcej žene.


Nedala mi šancu. Vôdzku hodila na zem, našťastie do oblastí, ktoré prílivová vlna nezasiahla a utekala z oblasti postihnutej psou cunami.


Pes ku mne pribehol a tváril sa neuveriteľne múdro. Odmenil som ho maškrtou a potľapkal po boku. Zas to bol on. Plný elánu, radosti zo života a psieho entuziazmu.