Capriccio

 

Na dverách miestnosti, do ktorej som z osobných dôvodov vstúpil, bol obrázok muža a ženy. Vošiel som dnu, pristúpil k umývadlu, pozrel na svoj odraz v zrkadle a umyl si ruky.


„Dobrý deň!“ pozdravila sa riaditeľka PR oddelenia, zrelá žena v nohavicovom kostýme s dôstojným držaním tela, ktoré len dopĺňalo jej prirodzenú autoritu. Hneď ako vstúpila do miestnosti s ovocnou vôňou dezinfekcie, s belasými kachličkami na stenách a surovým svetlom, zmocnil sa ma vnútorný nepokoj.


„Dobrý deň!“ odzdravil som.


Žena vykročila k dverám jednej z kabín, určenej tým, čo boli zvieračmi vyzvaný k splneniu si povinnosti voči vylučovaciemu systému. Vkročila do kabínky a dvere za ňou sa zavreli.

 

Vedenie firmy zastávalo filozofiu opierajúcu sa o zbližovanie ľudí za akýchkoľvek podmienok. Preto niekto navrhol, aby boli toalety integrované a spojené v jeden magický celok nazývaný WC unisex. To bol tiež dôvod, prečo sa na toaletách žiadneho oddelenia nenachádzali pisoáre.

 

Z myšlienok ma vytrhlo uvedomenie si dôvodu mojej prítomnosti na tomto mieste.


Tenzia, prevládajúca v esovitej kľučke, predposlednej štácie hrubého čreva mi našepkávala, aby som po vzore riaditeľky PR oddelenia sklonil sedacie svaly v bezpečí jednej z kabín a učinil zadosť análnemu zvieraču, strážcovi brány útrob môjho tela.


Naopak, neznámy hlas v mojej hlave mi potichu, ale vytrvalo šepkal, aby som toaletu opustil a nezdieľal tento intímny rituál so ženou, ktorej spoločenský status siahal oveľa vyššie, než môj zrak dokázal vidieť.


Stál som na rázcestí dvoch ciest. Zatiaľ čo ma jedna lákala a druhá odhovárala, základná fyziologická potreba mi húževnato zasielala signál do mozgu, ktorý sa v mysli zobrazoval ako veľký bilboard, na ktorom stálo: „Choď sa vysrať!“.

 

Zo zamyslenia ma vytrhol ťahavý tón nesúci sa miestnosťou, odrážajúci sa od stien s belasými kachličkami. Znel ako vysoký tón, vzniknutý vpustením prúdu vzduchu medzi dve žaby namočené v oleji, pritisnuté jedna k druhej.


Zvuk sa vydral z kabínky, v ktorej našla útočisko žena vysokého postavenia.


Náhle som mal pocit, že sa nachádzam v koncertnej sieni symfonického orchestra a o chvíľu mi sluch zaplaví symfónia dychových nástrojov, zvonkohry a činelov, ktoré akoby niekto z neznámych dôvodov, hádzal na hladinu vody.

 

Štyri puknutia niečoho, čo som si radšej nepripustil predstaviť, mi oznámili, že melódia sa bude niesť v štvortakte. Stojac pred zrkadlom som zatvoril oči a ponoril sa do počúvania tejto čarovnej harmónie.


Symfónia začala plazivým zahučaním hoboja, sprevádzaným náročným džezovým rytmom činelov. Náhle sa do etudy vmiesil lesný roh a niekoľkosekundové sólo na zvonkohru, ktorej každý jeden tón končil s hlbokým „poung“. To ma primälo lúskať si do taktu prstami.


Trúbka! Činel! Trúbka! Ťahavá variácia pozauny. Ticho.


Po krátkom intermezzu sa koncertnou sálou šíril povzbudzujúci zvuk, pripomínajúci chvenie drobnej retiazky, pripnutej na činel, jemne rozochvený hudobníkom. Na záver hlboký, smutný tón najhrubšej struny, ukrývajúcej sa pod krídlom piana.

 

Hudba ustala. Mal som pocit zúfalého naplnenia, pocit tepla v duši a hrejivé tušenie pri slabinách.

 

Riaditeľka PR oddelenia opustila prívetivosť kabíny a prišla k umývadlám, kde som ešte stále stál. Na pestované ruky si pustila prúd vody a venovala mi krátky pohľad. Zrak sa jej zastavil poniže môjho pása. Prešpikovala ma pohľadom a odhalila moje vnútorné naplnenie, ktoré sa dostalo na svet.


Opláchla si ruky, zastavila vodu a venovala mi letmý pohľad.


„Posral si sa. Vieš o tom?“ povedala a odišla.