Ak má byť rybačka úspešná, treba si ju dopredu naplánovať. Možno aj preto som nikdy nič poriadne nechytil. Treba vziať do úvahy lokalitu, druh ryby, počasie, teplotu, vlhkosť vzduchu a asi tisíc ďalších vecí, na ktoré sa decko okamžite vyserie, lebo s úlovkom sa aj tak nikdy v krčme chváliť nebude. Neviem, ako je to teraz, ale za mojich detských čias frčali boilies, stopercentná nástraha na kapre. Boli to farebné guličky bohvie z čoho, ale pozor, dôležitá bola vôňa. Takže, schyľuje sa na dážď? Vanilkové s troškou klinčeka. Už prší? Jednoznačne príchuť mušle. Je letná horúčava? Malinové virgin mojito. Asi. Ale určite basa piva k tomu. Lenže to bolo pre kaprikárov. Nevravím, že sme nikdy nesnívali celý deň o desaťkilovom kaprovi, s kusom cesta na háčiku utopeným v párnickom močiari, ale nebol to tak celkom náš spôsob rybačky. Radšej som každú chvíľu vytiahol malého ostrieža, ktorého som aj pustil, ako sa celý deň pražil na slnku a nadával na plotice, čo mi obžierajú nástrahu nahodenú na kapra, ktorého som vlastne nikdy nechytil. Úplne najradšej som chodil na mreny, keď som bol v neustálom strehu zabrodený v septembrovej Orave.

Našou najčastejšou nástrahou boli dážďovky. Ak si myslíte, že nie je nič jednoduchšie, ako po daždi pozbierať červíčky z chodníka a ísť na ryby, tak máte pravdu. Lenže čo urobíte, ak práve neprší? Vyberiete sa na hnojisko. V poriadne odležanom hnoji totiž žijú hnojáky. Neviem presne, aký je to druh dážďovky, ale sú menšie, pohyblivejšie a červenšie ako tie, ktoré bežne vidíte v hline. Táto kombinácia vlastností plus charakteristický zápach (vôbec nie po hnoji) z nich robí neodolateľnú pochúťku pre niektoré druhy rýb, mne sa osvedčili hlavne na ostrieže. Úplne najviac hnojákov bolo pri čističke odpadových vôd, kde boli uložené kopy filtrovaných, dezinfikovaných a upečených ľudských artefaktov. Skrátka oravské hovná upravené do zdravotne nezávadnej podoby. Nie, naozaj to nevyzeralo ani nevoňalo ako tá modelárska hmota na dne latríny. Bolo to niečo ako čierne blato, krásne prelezené hnojákmi. Za malú chvíľu som ich nazbieral aj pol kila a mohli sme ísť na ryby. Nevýhodou hnojákov bola ich hebká pokožka. Na háčiku sa trhali, čiže ich bolo treba neustále vymieňať. Málokedy vydržali opatrné ozobkávanie a už vôbec nie viac zásekov naprázdno, zle sa na ne chytalo aj v silnejšom prúde. Výborné však bolo, že ak som si hneď po škole zmyslel, že idem omočiť udicu, tak som len sadol na bicykel a jednoducho som si ich cestou nazbieral.

Pre rybárov má význam ešte jeden druh dážďoviek, ale ak ich chcú použiť, musia si rybačku naplánovať aspoň deň dopredu a musí byť po daždi alebo aspoň musí byť vlhká pôda. Je to dážďovka zemná, krajším názvom nočák. Nočák preto, lebo v noci jeden koniec trčí zo zeme von a časť ostáva pod zemou. Cez deň ich nenájdete. Ich ,,zber“ je skoro taký zaujímavý ako samotná rybačka. Večer vyjdete s baterkou von a prehľadávate povrch zeme tam, kde je menej trávy. Keď zbadáte známy ligot, dobre si zapamätáte polohu nočáka, zhasnete baterku a čo najtichšie sa k nemu priblížite. Nočák síce nemá uši, ale aj po najmenšom otrase pôdy sa za pol sekundy zatiahne do svojej diery a vy môžete hľadať ďalšieho. Ak ste pri ňom na dosah ruky, ľavou ho dostatočne silno, ale  zas nie priveľmi, pritlačíte v mieste, kde jeho slizké telo mizne v zemi. Takto sa nemôže vrátiť domov a pravou rukou ho opatrne vytiahnete von. Opatrne preto, aby sa neroztrhol. Keď je nočák stiahnutý, je hrubý aj centimeter, ale keď ho ťaháte, je tenší a až vtedy zbadáte, aký môže byť dlhý. Malý had. Do pol kila ich stačí pozbierať asi dvadsať. Pozoruhodné je, akou silou sa bráni vytiahnutiu z brlohu. Môj prvý nočák mi ušiel preto, lebo som čakal, že ho vytiahnem ako kľúč zo zámku. Jednoducho sa mi vytrhol z ruky a bol preč.

Aj nezainteresovaný čitateľ okamžite vidí zásadnú nevýhodu tejto nástrahy. Behať v noci pred rybačkou s baterkou po mokrom trávniku môže byť zábavné, ale čo ak už dva týždne nepršalo? Alebo chcete nočáky získať cez deň? Ak nie je ešte kritické sucho, chytajú sa rovnako ako ryby. Elektrinou. Zoberiete si dva dlhé drôty, jedným koncom ich vrazíte do zásuvky a opačné konce pichnete do hliny pred bytovkou. Nikdy som to síce neskúšal, ale videl som to na vlastné oči a môžem povedať, že som videl dážďovky, ktoré sa ponáhľali tak veľmi, až skákali znožmo. Menej vtipný spôsob  vydurenia dážďoviek zo zeme začína zatlčením dosky dostatočne hlboko do zeme. Dosku potom ohnete a pustíte. A znovu. Drnčiaca doska rozvibruje aj zem a dážďovky sa z toho môžu zblázniť. Keď už majú pocit, že im praskne bazálne ganglium, a jedine samovražda je vyslobodením, tak vylezú na povrch, rovno rybárovi do vedra.

Takže sme mali útok pechoty, elektronickú vojnu, eštebácku metódu a zostáva nám... chemický útok! Ak nie je veľmi sucho, zoberiete vedro vody, cvrknete doň trochu saponátu, rozlejete na čo najväčšiu plochu, počkáte pár minút a spenené červíčky s radosťou vyliezajú zo zeme. Ak je veľmi sucho a ste na všetko odhodlané decko, tak vylejete asi desať vedier jarovej vody na trávnik medzi bytovkami a nevidíte ani náznak niečoho, čo by vyzeralo ako dážďovka. Zvyšujete koncentráciu saponátu. Nič. Keby ste si zobrali motyku, tak zistíte, že v tom príšernom suchu ani tie kvantá vody, čo ste sem v pote tváre nanosili, nepresiakli hlbšie, než nejakých desať centimetrov. Pritom dážďovky budú aspoň pol metra hlboko. Nemáme ani najmenšiu šancu uspieť, ale dnes nám to nedochádza. Doteraz to vždy fungovalo, musí aj teraz. Savo! Tu máte vedro chlórňanu, veď uvidíme, kto z koho! Stále nič? OK, skúsime Domestos! My, decká, môžeme útočiť do večera. Ako dlho sa vy, dážďovky, dokážete brániť?

Poznáte tú formulku, že prípravok sa nesmie miešať s inými prípravkami, lebo hrozí uvoľnenie jedovatých plynov? My sme nepoznali. Tak a už kurva dosť! Savo PLUS Domestos! Zamiešať, a poďme von. Vtom bytovku zahalil mrak žltozeleného plynu. Veteráni ZVS začali v panike z nočných stolíkov vyťahovať plynové masky. Berieme vedro a snažíme sa ho dostať von z uzavretých priestorov. Prekračujeme kašľajúcich ľudí ležiacich v kŕčoch na schodisku. Konečne sme vonku. Sídlisko stíchlo. V diaľke počuť kolísavý zvuk poplachovej sirény. Vedro stále dymí a my sme odhodlanejší než kedykoľvek predtým. Vylievame ho na bojové pole a likvidujeme tým na dlhé mesiace všetky formy života na povrchu aj hlboko v pôde. Pozrieme sa na tú skazu, odkráčame preč a užívame si čistý vzduch. Už sme sa rozhodli. Čo tam po dážďovkách, kúpime si plechovku kukurice, uvaríme krúpy a väčšinu z toho nakoniec aj tak zjeme sami.