Jednou z povinností rybára je odpracovať 10 hodín ročne na brigádach organizovaných miestnou organizáciou. Alebo tie hodiny zaplatiť. Keď máte 15 rokov, tak ešte nie ste zárobkovo činní, čiže vyplatiť sa z toho nedá a teda musíte obetovať dve sobotňajšie dopoludnia pre blaho a rozkvet Zväzu. Riešením je zavolať 5 kamarátov a po dvoch hodinách práce zakývať vedúcemu brigády na rozlúčku, ale to je len teória, lebo na sobotu o siedmej ráno nikoho príčetného nezoženiete. A tak ideme len dvaja - brata som zázračne ukecal. Dôležitý je výber brigády. Večná téma týchto priateľských stretnutí, kde starí mazáci cuckajú prinesené viacpercentné nápoje a mladí, dezorientovaní alebo síce zorientovaní, ale z kolektívu vykopaní starší jedinci plnia pracovný plán, je oprava ciest pri rybníkoch. Niekoľkokrát do roka sa dovezie štrk, ktorý sa fúrikuje do najväčších koľají vyjazdených škodofkami kaprikárov a hrabľami sa zarovnávajú všetky nerovnosti. A to všetko pre to, aby si pupkáči mohli doviezť svoju prerastenú riť rovno na flek, nahodiť, pustiť si z autorádia najväčšie dychovkové vypaľovačky a ľahnúť si na sedadlo s pivom v ruke. Toto určite podporovať nebudeme, a navyše by sme museli hodinu cestovať, takže zvolíme brigádu na Jasenovskom potoku, ktorý nám tečie popod sídlisko.

Práca spočíva v tom, že vyhadzujeme z koryta veľké konáre, kusy igelitu, hrdzavé chujoviny od konzerv po vedrá, pneumatiky a všelijaký iný rýchlo rozložiteľný odpad, ktorý uvedomelá, poriadkumilovná Slovač vyhadzuje do všetkých tokov v našej krásnej krajine. Veď zíde z očí, zíde zo sveta. Tento bordel nechávame na brehu a keď som zvedavý, čo sa s ním bude ďalej robiť, dostanem od vedúceho brigády odpoveď, že s tým nemáme čo spraviť, tak ho aspoň necháme na brehu, nech to nezavadzia pri rybačke. Ďalej osekávame vŕbové, jelšové a čremchové konáre, ktoré mali tú odvahu narásť príliš nízko nad hladinu. „Tuto ešte tento odtni, pozri ako zavadzia. No, dobre, teraz sa tam už dostanem. Veď sa tam nedalo nahadzovať. Tie horné nesekaj, z tých do vody padá hmyz, to je dobré, nech majú pstruhy potravu.“ Odseknuté konáre sa zakladajú za vymleté prahy a hrádzky, to sa mi páči. „Hej, ty s tou sekerou. Vidíš tam ten koreň, ako ide z brehu do vody? Nože ho vytni, minule sa mi tam zachytil blyskáč. Táák, to je ono, teraz už toho pstruha odtiaľ vytiahnem.“ A takto to pokračuje asi 4 hodiny, po ktorých brigadír rozmýšľa, či nám zapíše reálny čas alebo plných 5. Napokon zo seba urobí dobrého človeka a užíva si ďakovanie, že nám dá päť a my sa kvôli dvom posratým hodinám nemusíme trepať na ďalšie stretnutie anonymných rybárov.

Na Jasenovskom potoku je priamo v meste, pri Florinovom dome, asi dvojmetrová kaskáda. Je to vlastne veľmi malá vodná elektráreň a tiež je tam zariadenie na plnenie vody do áut technických služieb. Aby migrujúce pstruhy vedeli prekonať túto ohyzdnú prekážku, tak bol okolo umelého vodopádu postavený rybovod, čiže akýsi malý bočný tok, ktorý prevýšenie prekonáva sériou nízkych, pre ryby ľahko zdolateľných prahov. Tento rybovod má ale jednu neuveriteľnú nevýhodu. Je zakrytý. Je to betónový tunel, svetlá výška asi meter, šírka možno aj menej. Na hornom konci, ktorý je chvalabohu nezakrytý, je kovová mreža, ktorá má zabrániť vniknutiu plaviacich sa predmetov do tunela. Ak ju teda z nejakých nepochopiteľných príčin niekto nenadvihne. V takom prípade prídete na brigádu, škrabete sa za ušami a dúfate, že dnes budete len osekávať konáre. Je predsa úplne jasné, že toto je jednoducho koniec rybovodu, bude to treba rozbiť zbíjačkami, postaviť kompletne nanovo, alebo vlastne načo, nech sa pstruhy pekne zaseknú pod vodopádom, my si už s nimi nejako poradíme. Vrchná časť rybovodu medzi mrežou a vchodom do tunela je zanesená metrovou vrstvou bahna a piesku. Voda na nej je stojatá, prehriata a podľa toho aj vonia. Z oboch koncov tunela trčia konáre, dosky, drôty a fľaše, akoby sa to niekto snažil naaranžovať. Všetky dieliky tejto plnky do seba perfektne zapadajú, sú utlačené časom a silou do jednoliatej masy, ktorá vyzerá, že tu bude večne, že s ňou už nikdy nikto nepohne.

„Tak chlapi, to musíme vyčistiť.“ Horší začiatok dňa by som nevymyslel. Je nás šesť, s vedúcim brigády sa ale veľmi nedá počítať, to je dozor, nie pracovník. Ale svoje hodiny si zapíše. Pozeráme na neho a čakáme, kedy sa začne smiať, že si z nás robí prdel. „Začnite tuto zdola, tu keď vytiahneme tieto dva veľké konáre, tak to už voda pretlačí.“ Asi o päť minút prídeme na to, že odtiaľ nikdy žiadny konár nevytiahneme. Každý jeden bude treba vysekať. Po hodine roboty sme spotení, mokrí a špinaví. Uvoľnili sme asi meter a pol tunela, ale prúd vody sa neobjavil. Ďalší postup je nemožný bez vstúpenia do tunela. „No, chlapi, musíte tam vliezť, inak to nevyčistíme.“ Najviac sa mi na tomto týpkovi páči to striedanie prvej a druhej osoby množného čísla, podľa toho, či ide o prácu alebo o zásluhy. „Ani bohovi,“ ozve sa jeden chlapík. Vedúci sa na nás pozerá. Jeho vedúce postavenie a hlavne rozmery mu nedávajú ani teoretickú šancu zúčastniť sa aktívne. Vyhovuje mu to. Každému by to vyhovovalo. Nikto sa ani nepohne. Ukáže na mňa. „Ty by si tam vliezol.“ Zdvihnem obočie. „Keď sa to celé začne posúvať, tak ma to zabije. To by ste museli hore zastaviť vodu.“ Chlapík sa najprv začne uškŕňať, že to asi trošku preháňam, ale potom sa pozrie na tunel a evidentne si uvedomí, že sa dnes kľudne môže stať niečo, za čo pôjde do basy, a prikývne. Dvaja chlapi ihneď bežia k mreži a robia všetko pre to, aby ju osadili na miesto. Zvonku na ňu nacapia dosky, čo sa povaľujú na brehu a utesnia ich igelitom. Idem na to. V ruke mám sekeru a kačiakujem k stene z konárov. Tenučkým prúdom sa na mňa leje voda. Podarí sa mi uvoľniť väčší konár a kačiakujem s ním von. A znovu. Zakaždým kontrolujem, či konárová stena drží, či sa náhodou neprehýba a stále čupím tak, aby som mohol čo najrýchlešie uskočiť, ak by sa to začalo sunúť. Predo mnou sú hádam tri metre upchatého tunela, nado mnou tony vody a bahna, ktoré na tento štupeľ tlačia. Dostávam sa k miestu, kde sa tunel stáča pod takmer pravým uhlom a začína stúpať. Je tu tma a ja som už kompletne mokrý. Sekerou sa v týchto miestach vôbec nedá zahnať. Trhám konármi, keď si zrazu všimnem, že voda začína tiecť trošku viac. V tom momente sa konáre posunú pár centimetrov mojim smerom a ja štvornožky utekám von. Najväčšia sranda je, že všetci ostaní sú celý čas ticho. Akoby z toho mali väčšiu sračku, než ja. Aj teraz, ani sa ma nikto nespýta, ako to tam vyzerá a čo odtiaľ vyskakujem ako myš vyplašená lasicou. Poviem im, nech skúsia pustiť vodu. Z tunela začne tiecť trošku viac, voda je sivá od bahna. Konáre to máličko vytlačí smerom von. Dám zastaviť vodu a veľmi opatrne idem dnu, potiahnem konár, znovu sa to trochu uvoľní, znovu utekám. Púšťajú vodu. Zas je to o niečo lepšie. Párkrát to vyskúšame a potom si všimnem, že v ohybe tunela uviazol veľký plát polcentimetrového plechu, ktorý to celé blokuje. Až teraz začne ten pravý adrenalín. Je mi jasné, že v momente, keď sa plech uvoľní, to už pôjde samospádom. Byť tam v tej chvíli by bola samovražda. Beriem si čo najdlhší konár a z ako-tak bezpečnej vzdialenosti udieram do plechu. Pomaličky sa to posúva. Nechám pustiť vodu a vidím, že konárová stena sa už veľmi pomaly, doslova po centimetroch, rúca sama. Vybehnem von a idem k mreži. Z dosiek spravíme odrážku, nech do tunela odkloníme čo najviac vody. Pár minút čumím na silnú vrstvu odporného bahna, keď sa zrazu pri hornom konci tunela urobí vír a bahno sa začne prepadávať dovnútra. Hotovo. Čierna voda z rybovodu vynáša všetok bordel, chlapi dole odťahujú najväčšie konáre, ale toho sa už nemienim zúčastniť, ja mám odrobené. O štvrť hodinky sa prúd kompletne vyčistí a my môžeme pokračovať v ďalšej práci na toku. Nechápem. Minimálne mne s bráchom mal za môj hrdinský výkon brigadír bez debaty zapísať po dve brigády, nikto zo zvyšných ľudí by ani nepípol na protest, to bolo jasné na prvý pohľad. Ale takto to v Zväze nefunguje. V žiadnom.