Voda hlbšia než po členky je pre človeka extrémne neprirodzené prostredie. Kým je stojatá, tak sa cez to dá nejako preniesť, ale akonáhle začne prúdiť, sú s ňou len problémy. To si tak chceš prebrodiť potok, vody je v ňom len po kolená, voda síce hučí, ale tých päť metrov určite dáš. Dobre, si len decko, ale aspoň trochu rozmýšľaš a si zodpovedný, a tak ideš obutý. A to je posledné rozumné rozhodnutie na najbližšie minúty. Ponožky si dáš do vreciek a vstúpiš po členky do vody. S teplotou vody sa nevieš stotožniť. Spravíš tri-štyri kroky a na nohách pocítiš tú šialenú silu vody, celé telo máš totálne napnuté, každý sval sa snaží prispieť svojou troškou pri udržiavaní rovnováhy. Nekráčaš po štrku, ale po veľkých nestabilných šutroch. Na klzkých kameňoch chytíš balans, snažíš sa to vyrovnať ďalším rýchlym krôčikom, ale v tom momente ti dôjde, že toto na jednej nohe nemôžeš ustáť. Noha sa trošku pokĺzne, telo sa pootočí presne do tej pozície, v ktorej sa prúdu vzdoruje úplne najhoršie, zrazu vidíš svoje špičky nad hladinou a o štvrť sekundy ti hlavu zaleje voda. Rýchlo sa posadíš a snažíš sa prísť na to, čo ľudia vidia na kaňoningu. Stávaš sa prekážkou v koryte. Naberáš rýchlosť. Zadok dostáva od šutrov jednu ranu za druhou. Snažíš sa vstať, ale výsledkom je kotrmelec a ďalšie rany do kolien, rebier a dlaní. Zastavíš sa až o nejakých 15-20 metrov, kde je prúd trochu pomalší a voda o pol metra hlbšia. Kompletne dobitý, mokrý a uzimený sa vytiahneš na breh a gratuluješ si, ako dobre to dopadlo. Ale prišiel si na ryby, takže si z krvavých dlaní poodhrýzaš plandajúce kúsky kože, vyžmýkaš tričko a nohavice, skontroluješ výstroj a nahodíš. Budeš musieť ostať, kým neuschneš, lebo rodičia kaňoning neschvaľujú.

-

Našli sme krásne miesto. Štrkový ostrov uprostred rieky, síce úzky len nejaké tri metre, ale dlhý hádam aj dvadsať. Z našej strany bol parádny prúdivý úsek, za ostrovom hlboká tíšina. Len sa tam dostať. Ale bol začiatok leta, voda sotva do polky stehien, tak sme si vyhrnuli kraťasy, pohľadali najplytší brod a o minútku sme boli na pláži. Veci sme si rozložili na štrku a systematicky sme prehadzovali vodu po obvode ostrova. Ak to uľahčilo nahadzovanie, neváhali sme zabrodiť do rieky. Rieka Orava je úžasné miesto na rybačku, ale treba tu rátať s častým kolísaním hladiny. Z Oravskej priehrady každú chvíľu vypúšťajú kvantá vody. Stačí, keď na vážskej kaskáde niekomu klesne výkon o päť percent a na Orave je po rybačke.

Podchvíľou som mal pocit, že už zachádzam príliš hlboko do vody, tak som pomaličky cúval. Lenže voda bola stále hlbšia, hoci som sa takmer nehýbal. Zrazu som pocítil, ako mi niečo ťuklo do nohy. Moja krabička s háčikmi. Kurva fix, čo robí vo vode? Na rybách sme si zakaždým z niekoho spravili srandu alebo skôr niekoho nasrali, a zdá sa, že dnes to vyšlo na mňa. Ale toto bolo príliš. V tej škatuľke bola priveľká časť vreckového a ak by som si ju nevšimol, mohla uplávať nadobro. Zúrivý som sa otočil a zareval: „Koko...!“ Výkrik sa mi zasekol na polceste. Ostrov tam nebol. Videl som dvoch týpkov, ako stoja vo vode, pozorujú svoje plaváky a vôbec nevnímajú, čo sa okolo nich deje. Na hladine plávali ruksaky, škatuľky, sáčky s jedlom. „Kokoti!“ Brácho s Jiřím zdvihli hlavy a pochopili. Tak rýchle balenie vercajchu som nikdy nevidel. Voda ďalej stúpala, museli sme sa rýchlo dostať na breh. Vedeli sme, že si musíme dať pozor, lebo niekde pred nami sú aj pomerne hlboké úseky, ale v tom momente sme už vôbec netušili, kde bol pôvodne ostrov, kde bol náš brod a kade vlastne máme ísť. Brat nešpekuloval a povedal, že ideme najkratšou cestou na breh, nech sa deje čokoľvek. S tým sa dalo len súhlasiť. S vyhŕňaním nohavíc sa nikto nezdržiaval, aj tak budeme mokrí až po pupok. O chvíľu sme boli vo vode po pás a zdalo sa, že ideme len hlbšie. Batohy sme mali nad hlavami, apoň tie nech sú v suchu. Po hladine sa valili konáre, plastové fľaše a vôbec, všetok bordel z brehov. Prúd bol fakt silný a pri tej hĺbke sme mali čo robiť, aby sme udržali smer a rovnováhu. Vodu som mal na úrovni spodných rebier, keď som zrazu pochopil, ako to ten Archimedes myslel. Sila F1 ma máličko nadvihla a sila F2 ma začala unášať dolu prúdom. Toto nebol horský potok, kde sa dá posadiť a hlavu máš nad hladinou. Letel som dolu riekou a nohami som hľadal oporu. Hlavou mi preletelo, že si asi vyskúšam umelé raftingové pereje o tristo metrov nižšie. To sa mi absolútne nechcelo. Špičkami som brnkol o nejaké kamene, ale boli príliš hlboko. Po pár nekonečných sekundách som sa postavil a utekal som na breh. Keď som zbadal tých dvoch a pochopil som, že celý čas od strachu jačali, tak mi došlo, že to asi nebol len taký obyčajný pád do vody, akých sme zažili desiatky. Trochu sme sa vyžmýkali a o chvíľu sa už mesto mohlo baviť na troch vodníkoch na bicykloch.

-

Najbojovnejšou rybou v Orave je mrena. Je to ryba žijúca v húfoch, putujúca popri dne v hlbokej tečúcej vode, kde z kameňov tvrdými ústami zoškrabáva riasy a hmyzie larvy. Dá sa chytať aj z brehu, ale romantickejšie je za ňou zabrodiť do vody. Pri mrenách nemôžete nechať plavák raftovať dole prúdom, kým vám nezmizne z očí. Musíte ho mať relatívne blízko pri sebe a vlasec musí byť bez previsov, aby sa dalo zasekávať okamžite pri každom podozrení na záber. Ak sa už zásek podarí, tak máte pocit, že vám ryba vytrhne udicu z ruky. Mrena sa zo všetkých síl snaží držať pri dne v strede rieky, a že tých síl má zatiaľ veľa. Niekedy máte pocit, že ste háčik založili za kameň a budete ho musieť odtrhnúť. Vtom sa kameň prudko pohne smerom k vám. A o sekundu smerom k opačnému brehu. A dookola. Ešte aj keď ju máte úplne pri nohách, bojuje o život a nemáte vyhraté, kým nie je v sieťke.

Dno a brehy Oravy sú kamenisté. Výnimkou sú ohyby rieky na rozhraní prúdivých a stojatých úsekov, kde sa ukladá jemný piesok, zmiešaný s blatom. Takéto miesta sú väčšinou krátke, a tak sa im dá ľahko vyhnúť. Raz som bol takto zabrodený za mrenami na novom mieste a v čižmách po pás som pomaly kráčal dole prúdom. Mreny tam buď neboli alebo sa nedali oklamať. Rozhodol som sa, že kašlem na to. Vybral som sa k brehu. Zrazu som zistil, že breh tvorí pás blata tiahnuci sa pár desiatok metrov. Chvíľu som uvažoval, že ho obídem, ale hore prúdom sa mi nechcelo ísť a nižšie bola na brehu dvojmetrová žihľava. Je to len päť krokov, čižmy si potom umyjem. Po prvom kroku do bahna som ešte veril, že som sa rozhodol dobre. Druhým krokom som ľavú nohu zaboril do pol lýtka do studeného bahna a keď som zdvihol pravú nohu, stále odhodlaný kráčať ďalej, a celá váha spočinula na ľavačke, tak som išiel ešte o dvadsať čísel hlbšie. Ani rýchle prenesenie váhy na pravú nohu ma nezachránilo pred zabetónovaním sa v pekne trápnej situácii. Ešte stále som bol vo vode, čiže nad bahnom bolo tridsať centi vody, čo bolo aktuálne veľmi tesne pod okrajom mojej ľavej čižmy. Poriadne som sa do toho zaprel, ale nohu som z bahna vytiahnuť nevedel. Bojoval som s odporom blata a s podtlakom, ktorý vznikal pri ťahu čižmy smerom hore. Dosiahol som akurát to, že pravá noha išla rovnako hlboko. Uvedomoval som si, že do čižmy sa aj popri mojej nohe zmestí určite aj desať litrov vody, a to by bol koniec. S touto váhou navyše by som sa odtiaľto už nedostal. Začal som premýšľať nad tým, že sa jednoducho vyzujem, čižmy nechám tam a cez vodu sa po blate doplazím na breh. Potom som začal pomaly hýbať a krúžiť špičkami, krútiť nohami a snažiť sa trochu zamiešať to bahno okolo nôh. Po milimetroch som sa zabáral hlbšie, ale cítil som, že toto by mohla byť cesta. Akoby tlak bahna na nohu povoľoval. Dal som do toho všetko a ľavú nohu som vytrhol na slobodu. Za ňou išla aj pravá a o chvíľu som sa mohol z brehu pozrieť na veľmi nevinne vyzerajúci prúžok blata, kvôli ktorému mi teraz pot odkvapkával do Oravy. Človek sa učí celý život, a aj tak zomrie sprostý.