Ak ste debil, tak aj rybačka môže byť veľmi nebezpečný šport. Vtedy nebezpečenstvo vyplýva predovšetkým z toho, že ste debil a k tomu sa pridružuje ešte manipulácia s ostrými predmetmi a pobyt pri vode. Nebudem sa zaoberať príbehmi na pomedzí legiend a opileckej reality, ako napríklad uškvarenie chlapíka, ktorý niesol neposkladaný karbónový prút a zachytil elektrické vedenie. Alebo úder blesku do iného karbónového prútu. Ale nehody sa stávajú a nie je ich málo. Chvalabohu som nebol účastníkom takých špecialít, ako keď si spolužiačkin brat pri muškárení zapravil háčik do oka, vybrodil z rieky, odstrihol vlasec, s háčikom stále pevne ukotveným v oku odbicykloval domov a nechal sa odviezť do martinskej nemocnice, či by mu náhodou to oko nevedeli zachrániť. Náhodou vedeli. Alebo keď sa týpkovi niekde pod vodou zachytil blyskáč o konár a keď naraz na totálne napnutom vlasci povolil, tak mu trojháčik strelil rovno do kĺbu na prste a tak mu ho rozmrdal, že mu ho po niekoľkých týždňoch infekcií a zápalov museli amputovať. Ale pár podobných situácií som zažil aj ja. Pamätám si, ako sa mi na teleskopickom prúte šikmo vyčnievajúcom z batohu uvoľnila krytka očiek, ktorá zároveň blokuje aj roztiahnutie prútu. To by bolo v pohode, keby som akurát nesedel na bicykli pri zjazde z kopca, položený na riadidlá. Do posratia sa mi vtedy chýbali len desatinky sekundy.

Prvý človek, ktorého som chytil, bola moja malá sesternica. Čľapkala sa vo vode kúsok odo mňa, keď som nahadzoval a zrazu som zacítil na konci vlasca odpor. Háčik mala zapichnutý v hrudi, krásne celý, aj s protihrotom. A to je situácia, ktorú dvanásťročný fagan nechce riešiť s dospelými. Musel som niečo vymyslieť len s vecami, ktoré som mal po ruke. Obrovské plus bolo, že 6-ročná sesternica bola hrdinka. Trošku jej tiekli slzy, ale žiadna hystéria, útek za mamou a podobne. Vysvetlil som jej, čo je to protihrot a že takou malou dierkou, akou jej háčik prepichol kožu, ho nevytiahnem. Chvalabohu som so sebou mal veľký háčik, ktorým som miesto vpichu roztiahol a hovadsky spotenými rukami som háčik vybral. Už len malej vysvetliť, že sa s tým nemusí chváliť mame a mohla sa hrať ďalej. Ja som sa ešte dobrú chvíľu klepal, keď som si uvedomil, že háčik mohol skončiť v oku, čo v tomto prípade mohlo znamenať, že oko by skončilo na háčiku. Toto sú presne situácie, z ktorých sa dokážem poučiť, takže odvtedy som si na to dával strašný pozor.

O päť rokov neskôr som z brehu nahadzoval na mreny, keď sa mi za chrbtom objavila spolužiačka. Išla okolo a videla svojho brata zabrodeného v rieke, tak sa prišla pozrieť. Poučený zo zistenia, že na háčik ľahšie zaseknem človeka než rybu, jej hovorím, nech ide preč, lebo jej spravím pírsing. Hahaha, chichichi, a periférne vidím, že odo mňa odstupuje. Trojmetrový prút zasviští vzduchom a mne šklbne v ramene. No som ja ale debil, zachytiť háčik o trávu za chrbtom. Ešte jeden prudký pohyb ramenom, to sa uvoľní. A až potom som dešifroval ten krik, ktorý sa ozval asi pred sekundou. A tiež rehot brata opírsingovanej. „Čo si jebnutá, veď ti vravel, že nemáš zavadzať!“ Idem k nej a pripravujem sa na najhoršie. Schytalo to ucho, síce v tej chrupavčitej časti, ale chvalabohu je to len ucho. Odstrihnem vlasec a pošlem ju na chirurgiu. Ona ma tiež pošle, pre zmenu do piče, že ja som to spôsobil, nech to vyriešim. Tak sa chvíľu navzájom posielame, až kým mi nepovolia nervy. OK, tak jej to skúsim pretlačiť skrz. Súhlasí, ale len do momentu, kým trošku nepritlačím. Z toho revu jej brácho skoro drbol do vody. Ešte raz ju posielam k lekárovi. Nepochodím. Pomôže mi stará finta s veľkým háčikom, akurát že tentokrát je to vrazené v chrupavke, takže to trvá určite vyše pol hodiny a cez krv tak celkom nevidím, čo vlastne robím. Takmer dospelá dievčina do toho furt kvičí a kecá mi do roboty. Absolútny kontrast s predchádzajúcim prípadom. Po operácii z vody vylezie jej brácho, s rehotom si obzrie dokaličené ucho a krúti hlavou: „Načisto jebnutá, ako vždy...“ Do rána mladej na mieste ucha narastie paviánia riť a tak odchádza na chirurgiu. Prerazená chrupavka a brutálny zápal. Keď si premietnem, čo všetko na tom háčiku viselo, ani sa nečudujem.

Najvážnejší prípad, ktorý som riešil, sa týkal môjho brata. Brat razí teóriu, že keď sa začnú objavovať správy o tom, že ľudia by sa nemali zdržiavať na slnku, mali by si kryť hlavu a piť aspoň 5 litrov tekutín denne, tak treba spozornieť a v momente, keď zachytí, že prvý dôchodca skolaboval z tepla, vyráža na zubáče. Zubáč je zmrd, ryba, čo pláva v húfe. Môžete prehádzať celé jazero, ale ak nástrahu nepotiahnete práve cez takýto húf, odcházate naprázdo. Ale ak sa šťastie usmeje, ťaháte jedného za druhým. Veľa roboty s nimi nie je. Je to asi najmenej bojovná ryba, čo som mal na háčiku. Po zaseknutí sa dvakrát zatrepe a potom už mám pocit, že ťahám kus konára. No, ale o inom som chcel. Brat si za dvesto korún kúpil parádny vobler. Vobler je umelá nástraha vyzbrojená dvomi až tromi trojháčikmi, ktorá pri ťahaní vo vode imituje pohyb zranenej rybky. Po niekoľkých nahodeniach sa vobler zachytil o konár ponorený vo vode. Dvesto korún v prdeli. Ale pri poriadnom natiahnutí vlasca sme zistili, že dokážeme konár ohnúť kúsok pod hladinu. Brácho bol v momente nahý a plával na miesto zachytenia. Ja som držal vlasec napnutý, aby som konár držal čo najbližšie k hladine a aby sme videli, kde vlasec mizne vo vode. Dvaja kolosálni debili v akcii. Vždy, keď si na toto spomeniem, tak sa utvrdím v tom, že na tých anjeloch strážnych niečo bude. V momente, keď brácho uvoľnil vobler z konára, napnutý vlasec spôsobil, že sa mu dva trojháčiky zapichli do dlane. Vreštiaci chalan plával na breh a ja som navíjal vlasec a rozmýšľal nad tým, že takýto kus som na háčiku ešte nemal. A dúfal som, že sa na to nebudem musieť pozrieť. Jeden trojhák sme vybrali takmer okamžite. Druhý bol ukážkovo vrazený do toho vankúšika medzi palcom a ukazovákom. Jeden z hrotov napínal kožu na opačnej strane dlane. To keď som videl, tak mi bolo jasné, že tu si sám neporadím. Ale skúsiť som to musel. Vytiahol som z krabičky najväčší háčik, aký sme mali a začal som rutinnú operáciu. Lenže tentokrát som uvoľňoval veľký trojháčik. Tri ramienka, ktoré sú pevne spojené. Jedno vyťahuješ, druhé sa ti vnára hlbšie. Musel som ísť poriadne hlboko, aby som protihroty dostal von a pri jednom som bol dokonca presvedčený, že sa zaň založilo svalové vlákno. Dnes by som to neodprisahal, ale vtedy ten háčik nešiel von, hoci som ranu poriadne roztiahol a opticky nič neprekážalo jednoduchému vytiahnutiu. Na môj vkus to celé trvalo príšerne dlho, ale nakoniec som bol úspešný. Brácho teda v ten deň dochytal s rozpichanou rukou, ale keďže sme zostali štandardne bez úlovku, tak ho to hádam príliš neobmedzovalo.