S  mesiacom máj sa mi ako citovo inertnej žene najviac spájajú huby májovky, správnejšie čírovnice májové a pri spomienke na to, ako som na mayovkách vyrastala, som sa logicky dostala k Indiánom.

„Pozri sa na tú oblohu,“ povedal mi raz jeden chalan. Zaklonila som hlavu a v očiach som mala nebo plné hviezd. Pošepkala som, že ich vidím.„To som rád. Toľko leteckých koridorov,“ vzdychol.

Aj vy si myslíte, že nádej zomiera posledná, čiže až po tom, čo vám to tu odpískali prefajčené pľúca alebo podobná lotrovina v tele? V skutočnosti však zdochne často oveľa skôr. Človek je ale tvor zadubený a nepripustí si to a dokonca ani v prípadoch, keď nejde o život, ale len o stratu citov, peňazí a času...

V našom paneláku sa mení väčšina susedov rýchlejšie než žiarovky vo výťahu, takže pre mňa nemá zmysel zoznamovať sa s nimi. Náhodou sa zblížime a za pár mesiacov budem ja mávať  sťahováku a citová trauma so mnou, už len to mi chýba! Raz sa to však zvrtlo.

Vianočne naladená som sedela na dvojke v trolejbuse a dohadovala sa s kámoškami cez mobil, pri ktorom stánku sa stretneme. Niekto si ku mne prisadol. Predstava kopy praženej cibule na mäse a medoviny ma dostávala do tranzu a preto som až po chvíli zaregistrovala, že je to muž. Ruka pohodená voľne vedľa jeho stehna sa nechtiac dotkla vianočne naladenej nôžky.

„Postav dom, zasaď strom, sploď syna,“ zaznela raz v našej domácnosti veta, ktorá vraj kvalifikuje Slováka na poriadneho chlapa, aj keď pre mňa je to také diskutabilné ako ženské pohlavie v thajskom bordeli.

Naďapila som na fuckbooku na knižnú skupinu, kde jedna členka vygrcala status, že keď niekto nečíta, je to ako keď sa človek nesmeje, nemiluje, nežije... A ištenem. Zvyšné členky jej to podlízavo komentovali, že žiaľ, aj takí ľudia sú a podobné kecy, prípadne ako dôkaz hodili do pľacu, čo majú práve rozčítané.

Som presvedčená, že v každom človeku je diabol, lebo však kedy by peklo stihlo byť, ak nie už na Zemi, keď každý sa hrabe do neba a rovno do neho sa aj tak dostanú len frigidné feministky a svätci. O existencii tých druhých môžeme viesť zbytočné diskusie.

Vleziete do miestnosti plnej cudzích ľudí a od chvíle, ako ste rozčapili dvere, vás ony hodnotia a trvá im menej než desať sekúnd, aby si utvorili mienku o vás! To, či sa im páčite alebo či vám môžu dôverovať. Príliš málo?