Raz som čítala, že prílišná zvedavosť vraj zabila mačku.  Zjavne nesú moje gény známky dávnych mačacích predkov, lebo moja zvedavosť v detstve bola široko-ďaleko legendárna, ako predškoláčka som ovládala rodokmeň oboch rodičov po pra-prastarú éru.

Skôr, než som sa ráno vybrala do škôlky, musela som sa ešte ovešať kadejakými cetkami zo strelnice.

Vianočná kapustnica, tesne predtým, ako do nej dáme zátrepku.Nie, vôňa čerstvo prezlečených perín. Nadýchaný, jemne naškrobený damask, hladký ako detská tvárička, šuští pod prstami, už len zakryť sa a snívať. Ani to nie.

Jeseň pani bohatá sviňa posratá farbí stromy do zlata je tu. Doma namiesto klímy štartujeme krby, radiátory a iné vyhrievacie telesá, namiesto orosených fľaší z chladničky vyťahujeme kreptúchy na varené víno, jednoducho zas začína byť zima ako v sobej riti a tu prichádza môj čas.

V poradí druhá vnučka starej matere a mojej vládkyne sa rozhodla zoficiálniť svoj zväzok s mužom a keďže objekt jej záujmu je anglický farmár, začal som si precvičovať agrárnu slovnú zásobu. Nevedel som, či pokecám so samodržkami alebo korzetom, prípadne ťažkým padavým brokátom, tak som sa snažil pripraviť čo najlepšie.

Keď sa môj novorodenecký rev rozoznel ružomberskou pôrodnicou, ruskí vojaci zo susedných kasární si akurát pripaľovali špaka a čistili chodník pred bránou. Keď som chodila do škôlky, už sa po radiátorových rúrach spúšťali ako hasiči prvé šváby z bytov, kde bývali ruskí dôstojníci a ich rodiny.

I have a dream.Áaale trt, čo by som už ja mohla mať za dream, všetko sú to len čoraz zriedkavejšie záchvevy silou-mocou napasovať sa do istého ideálu alebo ho aspoň priemerne imitovať. No priepasť medzi teoretickými princípmi a realizáciou šťastného života je ako z amerického filmu.

Koncom mája začne klopať na dvere letná sezóna a peňaženka velí ísť. Takže zimné anoraky zabalíš do kufra úplne na spodok, vrch optimisticky vyplníš letnými tričkami a ak si včera čo-to popil, tak zbalíš aj plavky. Ale veď ak prídu lejaky a šéf zakúri v bavorskej peci, tak možno aj na plavky príde rada.

Zimy boli v Ehrwalde obzvlášť náročné. Penzión bol pri vleku, takže počnúc sviatkami v decembri sme sa plynule prešmýkali až do Jännerlochu (to je ten pocit, ktorý ste mali, ak ste ako dieťa hrali sochy. Celý čas sa krútite, metáte a potom stronzo!