Takže. Som krásny a sebavedomý. Dobre, beriem, začnime znovu. Som vysoký a pohľadný. Tak znova. Som veľký, dobre stavaný čerstvý tridsiatnik, ktorý sa pomaly dostal na križovatku života a začína si klásť podstatné otázky. A nie, nie je to iba a len preto, lebo moje seriály majú teraz prestávku a ja nemám čo robiť.

Všetci ich poznáme. Žijú medzi nami, splývajú s davom. Majú už po tridsiatke, no ich životné priority sú od väčšiny populácie trochu odlišné. V tom lepšom prípade už nebývajú s rodičmi a majú aspoň aké – také skúsenosti s partnerským životom.

 Ani vlastne neviem prečo. Teda tak trochu viem prečo, ale neviem odkedy. Ako tak rozmýšľam, tak asi od nepamäti. Ale mám smerom k nim silné pocity, preto poďme späť k veci. Čiže začnime od bodu nula. Mal som asi šesť rokov a otec ma viezol autom druhého septembra po prvýkrát do školy.

Svet ide ďalej. Priam napreduje. Od dávnych časov je preto úplne logické, že čo nenapreduje spolu s ním (nech mi je dovolené použiť slovo evolvuje), to v konečnom dôsledku stráca prívržencov, lesk a nakoniec zanikne do večnosti. Presne v tomto duchu sa niesli moje myšlienky pri návrate z košickej vyhliadkovej veže ohľadom celosvetových náboženstiev.

Nakoľko v dnešnej dobe už nikto nerieši platy, odmeny, či inako finančne zamerané podarúnky, veliteľsky som sa rozhodol zamerať sa na niečo z úplne iného súdka. Pôjde o uznanie a pochvalné pokývanie hlavou od ľudí postavených v organizačnej štruktúre vyššie, ako vy sami. Avšak nie len o to.

 Som filmový fanúšik, to si ujasnime pekne up front. Môže za to vo veľkej miere môj otec, ktorý nám odmalička vždy na víkend požičiaval z lokálnej požičovne zo desať videokaziet. Víkend nám vďaka tomu pekne zbehol a čo bolo podstatnejšie, nemuseli sme sa po zážitky trepať niekam do Manínskej Tiesňavy, ale tie zážitky prišli pekne za nami.

Povedzme si úprimne, sprvoti som mal v úmysle napísať článok o niečom úplne inom. Malo to byť o dôchodcoch, prechádzajúcich cez štvorprúdovú cestu mimo priechodu pre chodcov, spojený so semaforom, ktorý tam postavili len a iba pre nich. A čo, že rýchlosť premávky bola oproti minulosti spomalená o približne 89%.

Ako už horeuvedený nadpis naznačuje, aj dnes to bude o dovolenkách. Ale pekne poporiadku. Prvotne sa do dovolenkovej destinácie musíme nejako dopraviť. Vrelo odporúčam vybrať si za miesto prázdninového odpočinku niečo poriadne ďaleko od vašej aktuálne polohy, lebo exotika, zábava a dôvody. A to len preto, lebo ste tam pred 25 rokmi boli s rodičmi a bolo tam giganticky parádne.

Áno, to, čo stojí napísané v nadpise tohto článku, je zrejme úplná pravda. Takmer úplne milujem moderné technológie. Život bez nich si už vôbec neviem predstaviť a myslím si, že asi nebudem sám. Každý z nás má na milovanie/nemilovanie vymožeností modernej doby vlastný názor. Odkiaľ teda pramení ten môj dokonalo – zmiešaný pocit?