V dnešnej dobe sa v mojom okolí rozmohlo rodenie detí. Neviem, čím to je. Možno si ľudia konečne uvedomili, že pes im v starobe nepodá ani pohár veľkonočných vajec. Nie, že by nechcel, beťár jeden, no kým príde veľkonočný štvrtok, bude už bohužiaľ zdochnutý. A možno je za tým len viac lockdownových vĺn, než koľko rožkov kúpite za jedno euro.

 Tak aby ste nepovedali, že vám toho o osobnom živote hovorím príliš málo, mám pre vás nejaké tie nové informácie. Ak máte doma malé dieťa (alebo ste úplne potratili rozum a chystáte sa jedno si zaobstarať), týchto pár odsekov je určených aj pre vás. Tak sa to stalo nedávnu stredu.

Nemám rád zmeny. Som spokojný s tým, čo mám. Doslova milujem svoju rutinu, pretože vznikla dlhým skúšaním všetkých možných alternatív a je dokonalá. Pani M. miluje zmeny. Skúša vždy niečo nové, pretože čo ak objaví to, bez čoho si onedlho život nebudeme môcť predstaviť?

Raz večer prišla reč na ďalšie dieťa. Pani M. (rozumej Manželka) položila do priestoru túto otázku. Ako človek, ktorý si sám šteklí nohu a popritom sa prekvapene smeje, aj moja odpoveď bola prinajmenšom komplikovaná.

„Michal, čo keby sme tento rok išli na letnú dovolenku niekam inam?” položila mi zákernú otázku pani M. (rozumej manželka). Veľmi dobre vedela, že ju temer vôbec nepočúvam, lebo na rozume mám iné, závažnejšie veci.

Hlavná výhoda prihodenia sa zaujímavej veci u človeka, ktorý vie aspoň trochu písať bezpochyby tkvie v tom, že tento človek dokáže pomerne vtipným spôsobom danú situáciu zachytiť a priniesť širšiemu publiku. A prečo by to človek vôbec robil? Dôvodov (rovnako ako mojich žlčníkových kameňov) môže byť plné kindervajíčko.

Počas našej krížovej životnej cesty prídete nevedomky k nejednej križovatke. Rovnako ako Britney Spears v rovnomennom filme, niekto sa rozhodne ísť doľava, iný pre zmenu doprava, a ten tretí si oholí hlavu a začne spievať v Las Vegas. A takto nejako som sa po poslednej sérii križovatiek ocitol v držbe dvoch relatívne malých detí.

 Bolo to asi pred nejakými približne desiatimi rokmi. Tuším vtedy pršalo. Popri vysokej škole som sa rozhodol dať na dráhu externého prekladateľa, a keďže som sa osvedčil, bola mi ponúknutá práca na internej úrovni. To je asi tak všetko, čo si z tých čias v dôsledku vyblokovania nepríjemných spomienok pamätám.

Poznáte ten pocit, keď vám niečo fakt že brutálne nejde, ale pritom viete, že veľmi chcete, aby vám to šlo, a zároveň je vám takmer úplne jasné, že chyba bude v absolútnej miere asi vo vás? V osobnom živote sa s niečím takýmto veľmi nestretávam (ták určiteee), pretože mi mnoho vecí ide nejako tak samo od seba, preto na tento pocit nie som zvyknutý.