Človek je tvor síce uvedomelý, no mnoho vecí si nevie predstaviť a do mnohých situácií sa nevie vcítiť, kým sa mu samému nestanú. Zväčša do momentu, kým sa mu naozaj nestanú, tak si ani nepripúšťa možnosť, že by sa vôbec stať mohli. A tak som aj ja toť do nedávna bol nezraniteľný a všemocný. Potom to ale prišlo.

Plameň sa triasol pod občasnými poryvmi vetra a len-len, že nezhasol. Horúci vosk mi stekal po hánkach zovretej päste, v ktorej som sviečku kŕčovito držal. Bolo mi to jedno, sústredil som sa hlavne na to, aby som ju sám omylom nesfúkol a neocitol sa tak v absolútnej tme. Od prvého momentu to bol idiotský nápad, ale teraz je už neskoro ľutovať.

Od môjho posledného článku je to už celkom doba a preto by som aj menej pozornému čitateľovi rád pripomenul, že som fanúšikom netradičných koníčkov. Háčkovanie, kórejský kuchársky kurz alebo živá beseda s Róbertom Ficom – to všetko a ešte oveľa viac som za svoj život už stihol zažiť.

Hádam nie je medzi nami jeden, ktorý by denne alebo aspoň občasne nezvádzal rovnaký boj s cestovaním do práce.

Ako si tak pandémia plynula, padal som viac a viac do domáceho stereotypu. Vstať, homeoffice, hádzanie loptičky psovi, televízna kultúra. Na Netflixe som si pozrel už aj všetko slabšie hodnotené a na Amazon Prime video som začal pozerať aj tvorbu pre indický trh s titulkami v hindi.

Byt, ktorý mi konštantne vytápajú susedia. Auto, ktoré žerie predné ložiská na počkanie. Bývalá, vďaka ktorej kliatbam sa cítim ako svieži sedemdesiatnik. Všetko to má niečo spoločné – začalo to úplne nevinne. Rovnako nenápadne, nevinne a s dobrou víziou, ako aj nasledujúce riadky.

V predchádzajúcej časti ste videli.Zmocňoval sa ma strach a na tele sa mi tvorila súvislá vrstva potu. Rad sa v pravidelných intervaloch hýbal dopredu, pričom jeho celistvosť bola udržiavaná popichovaním obuškami. „Ďalší!!!

Poznáte to, pozeráte na klávesnicu, kde nepárnymi prstami naháňate tie párne, pred vami sa poslušne plní ešte nedávno prázdny mail (...ngljsdjgbskk aigbdn nasdfnja...), ktorý neskôr aj tak ani len neuložíte. Posledná polhodina práce úspešne nasimulovaná.

Rukami systematicky potľapkávam po vreckách, no pod prstami nenastáva čakaná odozva. Po pár sekundách si uvedomím, v čom sedím a odopínam zips na vrecku na hrudi. Spomedzi šedých vreckoviek víťazoslávne vylovím malú krabičku a trasiem ňou vedľa ucha. Nie je to hitparáda, ale na priemernú večernú spotrebu to postačí.