Netušila som, kedy sa mi podarí vydať druhé pokračovanie moskovského, respektíve ruského občasníka - reku, keď sa zasa nazbiera pár zaujímavých správ. Akurát som nebrala do úvahy ten podstatný fakt, že žijem v Rusku, ktoré takéto veci prináša ešte predtým, než si o ne človek stihne zažiadať.
Dva týždne po celozávodnej dovolenke spôsobenej oslavami prvého mája a Veľkej vlasteneckej vojny, ako tu nazývajú druhú svetovú, spojených s tromi dňami štátnych sviatkov a veľkým exodom Rusov na dovolenky do zahraničia s tým spojený, sa Rusko vracia do svojho bežného prevádzkového chodu.
Zatvorené hranice Matičky Rusi a celková situácia s koronapliagou tento rok asi každému značne obmedzili cestovateľské možnosti. Môj muž, ktorý u nás doma itineráre ciest vymýšľa, sa musel pozrieť na mapu Ruska, zamyslieť sa, kde sme ešte neboli a podľa toho vymyslieť cesty.
Ak si po prečítaní minulej časti myslíte, že Eteri Tutberidze oplakávala odchod svojej zverenkyne, ste na omyle. Už dávno mala totiž pripravené nie jedno, ale rovno dve veľké esá vo svojom rukáve, ktoré začala čoskoro predstavovať svetu.
Ach, krasokorčuľovanie. Šport, ktorý snáď ešte viac než iné zahŕňa extrémne politikárčenie, kopu škandálov a hádok a najnovšie naňho padol tieň dopingovej kauzy.
Zvyknete si na dopravné zápchy a beriete ich s kľudom pytóna. Nie, bratislavský obchvat nepredstavuje príklad strašnej dopravnej zápchy – ak ste desať kilometrov domov nešli aspoň päť hodín, neviete, čo je to dopravná zápcha.
Pre tých, ktorí si príbehy z minulého týždňa už nepamätajú, vykresľujem scénu: ruská diera, v ktorej končí cesta, tlupa ľudí skladá stany a balí veci.
Nasledovala večera a štandardné trávenie času v tatooinskej krčme. Na ďalší deň sme mali na pláne oddych: celý deň tráviš čumením do blba, premiestňovaním sa medzi kuchynkou a krčmou, rozoberaním plánu výstupu na ďalší deň.
(doslovný prepis rozprávaní môjho manžela)Historické okienko: Prvý zdokumentovaný výstup na vrchol sa odohral v roku 1829 generálom ruskej armády Georgijom Emanuelom.
