V Mostare mám tri hodiny času, kým skupina absolvuje obed a prehliadku mesta, a keďže parkovisko má vlastnú ochranku, necítim potrebu strážiť bus pred pigmentovanými nájazdníkmi a vykrádačmi batožiny. Zoberiem foťák, zamknem Kebab a tiež si vyrazím na menší sightseeing.
Je pol siedmej ráno v júni 2014, keď pred frankfurtskou železničnou stanicou vystupujem z linkového autobusu Eurolines, čo ma sem dopravil zo Slovenska. Život je ešte fajn, mám vážny vzťah, 50 percent rodičov mi stále žije a nemám poňatia, že oboje sa o pár mesiacov zmení.
Keď niekam priveziete tri tisícky turistov naraz, odporúča sa mať fakt premakaný plán a súbor postupov na ich manažovanie. Kvalita procesov kolíše podľa tej-ktorej spoločnosti a pretože plavidlá majú pevné trasy a pravidelne sa sem vracajú, po pár týždňoch máte predstavu, kto to ako robí.
Nasledujúce dva dni absolvujeme cestu z Budapešti do Záhrebu a s výnimkou incidentu s nudlami na maďarsko – chorvátskej hranici sa nestane nič zaujímavé. Trochu vzrušenia ponúkne až cesta zo Záhrebu k Plitvickým jazerám.
Na druhý deň dopoludnia absolvujem so skupinou prehliadku Viedne.
Na dovolenke by ste asi čakali, že po jedenásťhodinovom lete a ďalších šiestich hodinách v autobuse vás na druhý deň aspoň nechajú dlhšie sa vyspať, že? No, riť Paľovu!
Na parkovisku pred návštevníckym strediskom panuje neskutočný bordel.Pri pendloch pre nemecké lode prebieha nakládka substrátu na spiatočnú cestu tak hladko a organizovane, ako to len miestne podmienky dovolujú.
Keby som mal živočíšny druh Rangifer tarandus, v našich končinách známy ako sob, popísať jedným slovom, to slovo by bolo „jebnuté“.Soby sú na Mageroyi všadeprítomné. V lete je ich tu dvakrát viac než ľudí.
Hoci je začiatok júna, palubný počítač môjho autobusu ukazuje vonkajšiu teplotu dva stupne Celzia. Z oblohy zatiahnutej ako mozog politika zo SNS vytrvalo padá hustý a studený dážď.
