Čakám v tmavom, zle vetranom bare. Trčím tu už hodinu. Ten jebo mi trikrát volal, že je na ceste a že si mám objednať pitie na jeho účet. Začala som decentne s fínskou vodkou, ale teraz už pijem šesťhviezdičkový koňak. Znova si pretriem pery rúžom. Predstava, ako tá nepríjemná mrcha za pultom škrabe môj červený rúž nechtom z pohára, mi robí dobre. Nepotrpím si na drahé veci, ale rúže si kupujem kvalitné, lebo len tie vydržia na kraji pohára naozaj dlho.

December je jeden z mojich dvanástich najobľúbenejších mesiacov. Síce ho nemám rád až tak ako napríklad Opatovský a iní králi vianočných firemných večierkov, no má svoje pozitíva. Už jeho názov má isté príjemné alkoholické konotácie (december – dec – deci – dva deci...

Ako som už spomínala, nenávidím ľudí. Nie tak ako vy o šiestej poobede za horúceho letného dňa spolucestujúcich v električke. Ja ich nenávidím úplne, vždy a celý deň. Nič nie je tak odporné ako ľudia. Sú hlúpi, náladoví, klamú, smrdia a idú si jeden druhému po krku. Našťastie pre mňa, a asi aj pre nich, sa viem dokonale pretvarovať a kontrolovať. Len tak nikto z mojej tváre nevyčíta, že keby bolo po mojom, bol by odstrel niektorých jedincov nielen legálny, ale dokonca povinný.

Na úvod jedna otázka. Myslíte si, že talent na písanie, alebo na čokoľvek iné sa dá zdediť? Podľa mňa nie, keďže to nie je plešatosť, alebo práca v advokácii. No vydavateľ knihy Ticho mal zjavne opačný názor, preto na obálku nacapil krikľavo zelenú nálepku, akú lepia v Bille na zlacnený parízer.

Napriek tomu, že znie trochu maďarsky, je november konečne fajn mesiac pre nás hejterov, keďže už jeho názov obsahuje naše obľúbené slovo, a to hneď v prvých dvoch písmenách. A k tomu to krásne počko a skorá tma, no jednoducho poľahoba.

Ako napovedá zhustená periodicita televíznych reklám, zvýšený výskyt osôb v nákupných centrách a stále mrchavejšie počasie, blížia sa Vianoce. A pri tejto príležitosti si vás dovoľujeme pozvať na vianočný večierok, a síce v piatok 13.12.2013 o 19,30 v Café L'aura na Rudnayovom námestí  (info pre CP-čkárov: na Hlavnej stanici sa spýtajte, ako sa dostanete k Bibiane, je to hneď oproti).

Dnes vyrazím von s kamarátmi. Samu ma udivuje, že nejakých mám. To bude asi tým, že sa mi pred nimi tak presvedčivo darí hrať na milú, pozornú a neuveriteľne vtipnú osobu. Túto rolu trénujem roky. Nie je to zase až také ťažké, keď máte aspoň základný pozorovací talent a počúvate ľudí okolo seba. Vždy sa snažím uložiť si do pamäte ako hodnotia konanie a správanie iných ľudí a podľa toho sa buď správam alebo nie.

Predminulú sobotu som bol na koncerte. Koncert to bol všakovaký, taký aj onaký, napríklad dlhý a výborný. Ešte stále nie je samozrejmosťou, aby sa sem, do slovenskej zeme, doterigali umelci svetového formátu. A ak aj prídu, ich očakávania od Slovenska sú zrejme niekde na úrovni krajín tretieho sveta.

Čítať Kinga je také detinské. Každý puberťák, ktorý sa chce pochváliť, že číta knihy pre dospelých, začína Kingom. Ja som začal po 18-ke a za pár rokov som prečítal niekoľko starších kníh. Väčšinou sa mi aj páčili. Veď taká Mŕtva zóna alebo Dark half sú klasika a to ani nehovorím o Carrie alebo Podpaľačke. Chcel som mať auto s menom Christine, ale to som bol chudobný študent a potom som na to zabudol.