Pred časom sa tu objavil jeden článok opisujúci zážitok od zubára, ktorý sa mi ale vo svojej podstate javil vcelku rutinný (myslím skúsenosť, napísané to bolo dobre). Vtedy som si povedal, že Vás oblažím tým najluxusnejším, čo som vo svojej bohatej dentistickej kariére kedy zažil.
Keď niekedy v telke vidím, ako ľudia jazdia na koňoch, vždy si poviem: “Aha, starodávna motorka.” Toto poviem nahlas, keď telku pozerajú aj moje deti a potom sa všetci váľame od smiechu, lebo je to ohromne vtipné. Neskôr sme s kamarátmi v jednej surrealistickej debate začali porovnávať koňa a motocykel.
Vždy som bol absolútne presvedčený, že sa nikdy nezúčastním žiadneho maratónu. Nevidel som totiž dôvod, aby som absolvoval 42 km nekonečnej kolektívnej nudy na trase, ktorá nemôže zaujať dĺžkou, ani profilom. Presne takto som si v hlave zhodnotil bratov nápad zúčastniť sa Maratónu Pohronským Inovcom. Lenže...
Voda hlbšia než po členky je pre človeka extrémne neprirodzené prostredie. Kým je stojatá, tak sa cez to dá nejako preniesť, ale akonáhle začne prúdiť, sú s ňou len problémy. To si tak chceš prebrodiť potok, vody je v ňom len po kolená, voda síce hučí, ale tých päť metrov určite dáš.
Učupené v plytkej kotline vyhĺbenej riekou Nitra, ležia Topoľčany. Mesto také obyčajné, slovenské, kde síce líšky nedávajú dobrú noc a ani sa tam muchy neotáčajú, no napriek tomu, aby si niekto dobrovoľne urobil výlet do Topoľčian, tak by musel byť žochom udretý.
Jediné spojenie s naštrbenou realitou, teda s tým, čo z nej ostalo, zastrešoval mentálne zaostalý Max, a ten bol zrazu preč. Pred krátkou chvíľou ukazoval kutáčom, ktorým poslal Rudolfa, násilníckeho maniaka, na onen svet, smerom na Anjelský palác.
Nie som až tak starý, aby som mohol hovoriť o "starých dobrých časoch", ale ani tak veľmi mladý, že by som si neuvedomoval, ako to vyzeralo "kedysi". Čo mi to je ale platné, keď všade naokolo sú aj tak samí čuráci...
Bytom osoby podozrivej z vraždy sa šírila lákavá vôňa pečeného mäsa, mladého vína a byliniek. Michel Fremebach, vyšetrovateľ oddelenia vrážd, vošiel do kuchyne a pohľadom prešpikoval trojicu napchávajúcich sa policajtov. „Chutí?“ opýtal sa.
Na šniclu som sa nedostavil, hoci by som veľmi rád. Doktor v Malackách mi venoval šesť krásnych štichov a konštatoval, že moje reakcie na zreniciach sú akési čudné.
