Práve som sa vrátil z Mosonmagyaróvaru (kokoz, napísal som to dobre hneď na prvýkrát, a to je pritom nedeľa), kde som celkom dobre nakúpil. Teda ako tovar, nie že by som sa opil. Aj keď teda ten druh tovaru, ktorý som nakúpil k tomu smeruje.

Každý, kto videl minimálne tri horory (resp. filmy zo žánru „slasher“), tak vie, že na nejakú logiku a fyzikálne zákony sa tam veľmi nehrá. Máme vraha, ktorý ovláda teleportáciu, je nezraniteľný, má röntgönový zrak, ovláda jasnovidectvo a telepatiu.

Nie! To predsa nemôže byť pravda! Nutella nemôže byť nezdravá! Veď má na obale lieskové orechy a krčah mlieka! Ja, ako absolútne ideálny spotrebiteľ, som presvedčený o tom, že fľaška 5 kilovej nutelly, je to najzdravšie, čo môžem v špajzy mať. No teraz som sa toto na smečku dočítal: https://ekonomika.

 Zhodou okolností som videl práve inkriminované kolo bez servítky, akurát inú časť, a to síce tú, kedy varila tá celkom dobrá blond milfka. A poviem vám, že aj keď súhlasím, že  zle prevedená hysterická ufrflaná transka Andrea je naozaj dosť peklo, tak mojím antifavoritom je teta Otília – majiteľka taxislužby.

Neviem, ako vy, ale ja nemám vôbec rád, keď ma strašia. A to hocikto a hocičím, ale najmä zbytočne. Aj keď je mi jasné, že žijeme v kultúre strachu, a preto potrebujeme štát, aby nás chránil, prikazoval nám a zakazoval v štýle hesla „Keď to zakážeme, prestane to existovať“, stále sa s tým neviem nejako stotožniť.

Zdá, že predvianočný čas je definitívne tu. Aspoň posledné dni sú akési magické... Na stoloch rôznych redakcií sa zjavujú rozne prepisy odposluchov. Len tak, zázračne.. Doteraz vyzeral ako najväčší čurák Galko, potom na chvíľu Gučík a teraz sa v plnej kráse ukazuje ohovnená topánka aj toho, čo to hovno vhodil do ventilátora na začiatku. V jednom z profilkov na stránke posterous.

Čo robia naši starí otcovia a mamy keď majú od vnúčat voľno? Do ich rúškom tajomstva zahaleného súkromia nazreli mladí slovenskí filmári...

Už som dlho nebol v Prahe. Niekoľko mesiacov. Celú večnosť. A strašne dlho som nebol v Prahe vlakom...Človek si časom tak zvykne na svoje štyri kolesá, že keď sa pritrafí meeting napríklad v stovežatej, automaticky skalkuluje čas (3,5 hod.aj s rezervou), zamyslí sa kedy vyraziť aby mal pre istotu hodinového fóra, kde si ešte za Euráče kúpiť českú dialničnú, RedBull, a či má v nádrži dosť nafty.

Včera som bol na krste knihy Maverick, ktorú napísal môj kamarát Marek Adamík. Je o niekoľkých rokoch, ktoré strávil ako člen Bundeswehru vo výcviku a neskôr v ostrých akciách po celom svete. Na krst som šiel preto, že Mareka poznám ako príjemného chalana o ktorom len masívne svaly na hrudi a neuveriteľný pokoj prezrádzajú, že bol kedysi (nedávno) profesionálnym vojakom.