V predposlednej časti South park-u Cartman vysvetľuje chalanom, o čom je súčasná populárna hudba. A síce, že všetky moderné popsongy sú o tom, ako mladá atraktívna speváčka spieva o svojej vagíne. Prečo mi to napadlo ani neviem, veď nový track od Kristíny je o ovocí. Konkrétne o jablku.
Po masívnom úspechu hitu Horehronie Kristínka stavila na istotu, preto nový potenciálny smash hit textuje Peteraj, tancuje SĽUK, sú tam aj kroje a počítačová grafika. To by v tom bol čert alebo veľmi nemainstreamový hudobný dramaturg, aby to nerotovalo aspoň osemkrát za deň na Exprese. A povedzme si rovno, je to sračka. Ktorá ňou byť nemusela, keby jej tvorcovia nevychádzali z troch úplne mylných predpokladov:
- Umca-umca + ľudovky = úspech,
- Kristína je dobrá speváčka,
- Peteraj je dobrý textár.
Ale poďme sa na to pozrieť detailnejšie:
V prvom rade hudobný podmaz. Fúzie ľudoviek a elektronickej hudby, to vždy zaváňa prúserom, aj tak sa o to pokúša stále viac interpretov (aj keď uznávam, vo výnimočných prípadoch to nemusí byť úplný hnoj, pamätáte si ešte na This Is Kevin – Šuhajko?). Tu sa autor rozhodol, že dominantným hudobným nástrojom slovenského folklóru je trúbka a saxofón, takže to znie ako na kolotočoch, keď sa postavíte medzi autodrom a strelnicu a z obidvoch strán hrá niečo iné. Teraz je to ale asi módne, veď som také počul už v troch taxíkoch a dvoch nákupných centrách.
Nevadí, máme síce saxohouse-ový podmaz, no máme aj Kristínu, ktorá nám to odspieva. Ale neodspieva. Nie že by spievala nejako falošne, ale nemá hlas. Po každej odspievanej slohe ide jej prejav do takého zvláštneho fade-outu, ako keby to spievala hneď potom, čo zoskočila zo steppera v Goleme. Čo pri päťslovných veršoch a melódii, oproti ktorej je Kohútik jarabí symfóniou, teda nič moc.
No dobre, hudba na pikaču, spev na pikaču, tak to môže zachrániť text. Ten je veľmi hlboký a je vyjadrením zúfalej túžby po láske, zároveň strachu pred bolesťou a sklamaním, akcentujúci krehkosť medziľudských vzťahov a niekedy až absurdný rozkol medzi pudovosťou zamilovanosti a ráciom, mravmi a spoločenskou etikou. Robím si prdel, podľa mňa to je o sexe, navyše sčasti ukradnuté zo zvučky večerníčkového seriálu Renetka a Jonatánka (téma gúľajúceho sa jabĺčka). A to mi teda povedzte, čo za zvrhlé prasa musí človek byť, keď spojí Večerníček so sexom? Som pohoršený!
Ale ako sa hovorí – lepšie stokrát vidieť, ako drôtom do oka, takže tu máme ešte videoklip. Kristína síce nemá hlas, no má iné danosti a vyzerá podľa moderných štandardov Výskumného ústavu sexuologického pri Univerzite Zuzany Plačkovej pomerne pôtrtne, tak ju pekne oblečieme a necháme tancovať. Za ňu postavíme štyroch členov SĽUKu a necháme ich robiť pohyby ako z úvodnej lekcie clip dancingu a dúfame, že kvôli krojom si to nikto nevšimne. Upozorňujem najmä na sekvenciu v čase cca. 1:55, kedy Kristína predvádza moje obľúbené tanečné číslo, ktoré volám „nalož tej štetke na prdel“. Síce väčšinou je žena prijímateľom, nie performerom tohto tanečného prvku, ale čo, máme rok 2012.
Všetko sa to odohráva na počítačovo vygenerovanom pozadí, ktoré znázorňuje slovenskú krajinu po požití kysuckých lysohlávok, t.j. je tam farebne presaturovaná tráva, jeden strom, hojdačka hýbajúca sa do strán, nie dopredu a dozadu, pestrofarebné rýchlo rastúce kvetiny, samohybné jablko, po ktorom sa človek strašne smeje a desivo obrie motýle. Ďalej nebezpečne vyzerajúce levitujúce kvetiny, ktoré slúžia ako lávka cez potok. Každopádne ja by som po nich nestúpal, určite nie bosou nohou. Psychedéliu a surrealizmus máme ale všetci radi, takže aspoň niečo. Preto udeľujem štyri elektronické fujary z desiatich.
