Akurát som si hovoril, že som o Patrikovi už asi tri dni nepočul, keď som sa s radosťou dozvedel, že umelec, kedysi známy ako Patrik Metamorfolord vydal novú skladbu s názvom Deti stratenej generácie. Znie to dôležito. „Stratená generácia“ je asi niečo ako „Život je kurva“ alebo „Bežný prací prášok“ – nikto nevie, čo to presne znamená, ale väčšine ľudí to znie dobre.
A keď taká stratená generácia má ešte aj deti, to už je naozaj téma na sociálne kritickú rapovú epopeju. Ale k tomu sa len dostaneme, lebo som si nového Rytma (ktorému v tejto skladbe sekunduje jeho ex-kolega z Kontrafaktu Ego alias Michal Straka, inak oficiálne aj správca konkurznej podstaty, nomen omen) pustil ako vždy najprv bez zvuku. Hej, lebo má to aj videoklip a ten je vskutku megaintergalarektoskopický.
Na začiatku letí vrtuľník ponad vodnú plochu a navyše v spomalenom zábere. A viete, koľko veľa lóve stojí prenájom vrtuľníka? Podľa mňa asi rovnako ako prenájom druhého vrtuľníka, ktorý nakrúca ten prvý, ako letí. Potom zisťujeme, že vrtuľník letí ponad dunajské ramená a sedí v ňom Patrik. To vidíme, lebo helikopotvora má otvorené dvere – čo je z hľadiska aviatiky úplne fpoho a navyše to vyzerá strašne cool už od vojny vo Vietname. Ale Rytmo nekropí z vrtuľníka šikmáčov guľometom, ale len tam tak sedí, tvári sa nasrato a letí do nejakého opusteného priemyselného komplexu, ktorý vyzerá ako niekde pri Istrocheme.
Lebo na normálne kulisy kvôli prenájmu dvoch helikoptér už zrejme nezostali lóve. Ale to je jedno, aj houmlesácke dúpä úplne stačí, aj tak sa tam hovno deje, akurát Patrik ft. Michal rozhadzujú rukami, kamera sa trasie ešte viac ako v starých filmoch od Von Triera a strihal to niekto s poruchou sústredenia. Preto aj zabudneme na kradmé myšlienky, prečo sa do rozmrdanej továrenskej haly necháme doviezť vrtuľníkom. Aj tak si týmto Rytmo na seba uplietol bič, lebo tento dopravný prostriedok tromfne už iba ponorka, vzducholoď alebo lokomotíva. Uvidíme.
Video má ale aj nejaké prestrihové scény. V tej prvej vidíme sofistikovaný prepad neplnoletého chlapca na bicykli. Chalan musí byť asi mimoriadne nebezpečný vagabund, lebo ho prenasledujú dvaja strašne zlí, asi 18-roční, výrastkovia (ich nebezpečnosť je vyjadrená čiernym oblečením a reťazou od dverí na krku) v obstarožnom čiernom bavoráku a ďalší maturant ho flankuje spoza stĺpa. Potom mu niečo zoberú, asi prihlášku na strednú školu. Chalanovi to ale nevadí, lebo v ďalšej scéne vyvádza rôzne šibalstvá na bicykli. Čo tým chcel autor povedať? Asi že vzdelanie je dôležité, ale keď človek chodí do školy, nemá čas na bike.
Potom sa tam zase Patrik s Michalom predvádzajú, tentoraz ale vonku a je to nuda, ktorú ozvláštňuje len helikoptéra vznášajúca sa asi tak 5 metrov nad zemou. Zase je to pochopiteľné, lebo stála veľa lóve a bola by škoda, keby tam bola len tak zaparkovaná a takisto efektívne rozháňa ten smrad z Istrochemu.
Je tam ale ďalšia prestrihová scéna, tentoraz pomerne surrealistická. Prichádza ženská do továrenskej haly plnej troch pochybných existencií (to je jasné, lebo škaredo po nej pozerajú) a potom vykopne nejakému týpkovi lyžičku s herákom a strelí mu poriadnu facku. Ten ju chce za to pobozkať, no potom si to rozmyslí a tiež jej jednu pridrbe. Asi je to nejaký nový adrenalínový šport „nasierame lokálnych feťákov“. Ženská ale zjavne čakala iný výsledok svojho konania, preto sa rozreve a utečie. Neskôr nasadne do staršej M3-ky bez špz-ky (asi je to priamo od Nikolaja a pipka si ešte nestihla na Kopčianskej vybaviť nový techničák) a driftuje po rôznych kútoch Bratislavy. Jasné, automobilové šmyky upokojujú, hovorili aj minule v Teleráne.
Potom už je to nuda, tak to skrátim – vrtuľník, Patrik, Michal, dážď, svetlo, vrtuľník, ľudia, rozbitá gitara, ruky hore, svetlo, testosterón, Patrik s Michalom sa objímajú pod helikoptérou, šatka od vuittona, Rytmusov duck face o 4:15, fade-out, explodujúce jednorožce od Swarovského a cukrovinky Čierny princ. Epičné.
No ale potom som si to pustil aj so zvukom a to bol iný zážitok. V prvom rade je tam niečo, čo po otrase mozgu po páde na hranu lavičky na Hlavnom po 12 tatračajoch by sme mohli nazvať hudbou. Teda na začiatku je tam určite klavír a potom také tie sample, aké sa dosť používali pred pár rokmi, keď sme ešte chodili do Bocaccia a night clubu Dimitrovec. Vzhľadom na dlhú dobu, aká odvtedy uplynula, už budú tieto sample a slučky asi freeware, čo je výhodné, lebo veď spomínal som vám, koľko asi stojí prenájom vrtuľníka.
Ale hudba je pre decká, my drsní rapperi z Dvorov III. vnímame hlavne text a ten vás musí chytiť za srdce. Patrik zjavne prešiel nejakým duševným vývinom a už nemá všetko v pč, ba práve naopak, chce nás motivovať k pozitívnym myšlienkam, sebahodnote a viere vo vlastné schopnosti. Takúto pseudomotivačnú halušku by podľa mňa nenapísali ani Baričák s Nekonečným. Je tam toho veľa, tak vyberiem len niečo:
merítko neni škola ani žiadne lóve,
svoje uspokojenie a šťastie má každý iné
Fascinujúce. Odkedy Patrik „Mámnovéokuláre“ Vrbovský nepovažuje lóve za meradlo uspokojenia a osobného úspechu? Podľa mňa nakoniec začne na staré kolená ešte študovať, vám hovorím.
Každá búrka sa raz skončí a na konci vyjde slnko,
život je rovnováha, on ťa skúša, či vydržíš toľko,
bojovný, pokorný, slobodný a pri tom pozorný,
neoblomný a tvrdý, hrdý, poď so mnou, budeš prvý!
Och, no nie je to krásna metafora s tou búrkou a slnkom? A aká pravdivá. A originálna. A hlboká. A chápete, život je rovnováha – musíte byť aj neoblomní, aj pokorní. Naraz. Btw. na základke som mal spolužiaka, ktorý sa volal Pokorný. Ale pokorný vôbec nebol, bol to čurák s poruchou osobnosti. Ktovie, čo sa s ním stalo. Napríklad ja pokorný som, preto nemusím byť vždy prvý, takže sorry Paťo, nikam s tebou nejdem.
/refrén/
Aj keď máš nad sebou mraky a si vyrovnaný so sebou, ou, ou, ou,
vtedy ťa už nikto nezlomí a slnko ide za tebou, ou, ou, ou,
aj keď sme deti stratenej generácie,
všetko silné, čo sme zažili, nás nezabije,
kto je narodený víťaziť, nech dá ruky hore so mnou, ou, ou, ou.
„Slnko ide za tebou“ je podľa mňa najepickejšie slovné spojenie od „s batohom cez hory“. A hneď z prvej lekcie dištančného kurzu písania motivačných príručiek tu máme informáciu o tom, čo nás vraj nezabije. Aj keď čo ja viem, taká silná chrípka už pár ľudí zabila. Alebo silná staroba. Alebo silný vlak. A navyše je to tam nejako celé domotané, lebo minulý čas (sme zažili) sa mieša s budúcim (nás nezabije). Takže musím sa priznať, že tomu nerozumiem, teda okrem toho, že mám dávať hore ruky (to je inak vždy znak víťazstva, najmä ak na vás mieria strelnou zbraňou), ou ou ou. Asi som fakt príliš blbý na rap.
ja vím, že sa musím naučiť na svojich ramenách
nosiť bremená pri tom sa udržať na kolenách,
Túto časť vyrapúvava Michal, nie že by na tom záležalo. Aj keď možno hej, lebo na Právnickej fakulte UK sa nevyučuje anatómia, ani ergonómia pri nosení bremien (aj keď v rámci napríklad pracovného práva by sa to celkom aj hodilo). Potom by Michal zistil, že keď mám bremeno na ramenách, je z hľadiska jeho presunu oveľa výhodnejšie sa postaviť, než byť na kolenách.
na každú jednu slzu je tu dvakrát toľko smiechu,
a dvakrát toľko dobrých činov od každého hriechu,
preto nestrácam čas na myšlienky negatívne,
nechcem nič riešiť, chcem myslieť pozitívne!
Kua, tak je ten život rovnováha, či čo? Lebo táto strofa ju dosť popiera. Lebo potom by malo byť rovnako veľa smiechu ako sĺz a obdobne čo do počtu dobrých činov. Čo sa týka túžby myslieť pozitívne, tak ja k tomu len toľko, že je pekné niečo chcieť. Ja chcem napríklad milión eur. A furt hovno. Takže v oblasti pozitívnej motivácie toto dielo dosť pokrivkáva, preto som nútený udeliť iba tri vyprážané slnká v duši z desiatich.
Ale keby ste sa predsa len chceli duchovne nakopnúť a pookriať a aby ste zase nemindžovali, že len frflem, tu je báseň od Williama Ernesta Henleyho, ktorá sa volá Invictus a ďalší komentár je zbytočný:
Out of the night that covers me,
Black as the Pit from pole to pole,
I thank whatever gods may be
For my unconquerable soul.
In the fell clutch of circumstance
I have not winced nor cried aloud.
Under the bludgeonings of chance
My head is bloody, but unbowed.
Beyond this place of wrath and tears
Looms but the Horror of the shade,
And yet the menace of the years
Finds, and shall find, me unafraid.
It matters not how strait the gate,
How charged with punishments the scroll.
I am the master of my fate:
I am the captain of my soul.
