Ako to napísal Pišťanek v Rivers of Babylon – že Slovensko je krajina neuznaných talentov? Kde napríklad taxikár je vlastne spevák, prostitútka zatiaľ neobjavená herečka a vekslák nepochopený spisovateľ.

 

A prečo to vlastne píšem? Viete, kto je Nikola Weiterová? Ak nie, nič sa nedeje. Okrem toho, že je dcérou Otta Weitera, tak je to aj profesionálna fitnesska a k jej najhlavnejším črtám patrí to, že je celkom pekná. Teda keď nie je práve na súťaži a nevyzerá ako rebrový radiátor, alebo nešpúli papuľu v lacných videoklipoch (k tomu sa ešte dostaneme). Kedysi by som jej bol býval možno urobil aj raňajky – aj keď asi len kontinentálne, anglické by ako fitnesska zrejme neocenila. No a Nikola si svojho času povedala, že na to, čo už všetko dokázala, ju pozná veľmi málo ľudí, tak že by sa mohla aj zviditeľniť. No a čo vás lepšie zviditeľní ako silikónové poprsie? Takže Nikola o svojom zámere vraziť si k hrudnej kosti dve plastové vrecká informovala asi každý bulvár a bola to udalosť číslo jedna, akej sa snáď nevyrovná ani smrť hokejistu. Tým sa síce u mňa diskvalifikovala z raňajok, ale vraj si otvorila dvere do zaoceánskeho fitnessu, kde vraj ešte stále fičia silikozy.

 

Tu by sme mohli aj skončiť, ale Nikola si nepovedala „som pekná a úspešná, viac mi netreba“, ale povedala si, že je aj speváčka, lebo však vie vydávať zvuky z hlasiviek, tak čo? A vznikla skladba Sexy Lady, ktorá sa stala okamžitým hitom. A že aj zaslúžene. Spolupracovala totiž na ňom s takými menami ako Gin-Tonic a Džony Kortis (napísal som to foneticky). Gin-Tonic sú asi nejakí dedinskí diskotékari a Džony Kortis je zrejme šofér toho týpka v ML-ku vo videoklipe. A propos, videoklip. Ten je naozaj štýlový. Začína ako americký blockbuster pompéznou hudbou a titulkami, kde vidíme mená hlavných predstaviteľov (úplne trendy je neprechýlené meno Weiterovej, ktorá tam vystupuje teda ako Nikol Weiter... ďalší jej hudobný počin by sa mohol volať napríklad „Weiter, Schneller, Tiefer“). Sála z neho luxus a nevtieravá elegancia. Niet sa čo čudovať, nakrúcalo sa to totiž vo White Clube Malacky, kde absolutka stojí minimálne 1,90 € a mochitko tam určite robia z limetiek. Asi preto to bolo v čase nakrúcania poloprázdne.

 

Obsah videa je tiež seksi, trendi a freš. Nikola sa tam vykrúca, ako keby mala koliku a do toho takí traja týpkovia sediac vo VIP boxe robia opičky. Asi to budú páni Gin, Tonic a Kortis. Aj keď neviem, ktorý je ktorý, ale Gin bude určite ten divný chlap s Tourretovým syndrómom (sledujte jeho tiky v rukách) a na čele s niečím, čo môže byť navretá žila, ako dôsledok požitia veľkého množstva psychotropných látok (čo by tiež vysvetľovalo tie podivné trhané pohyby), alebo dôsledok toho, že dostal pohárom medzi blinkre, keď na diskotéke v Sobranciach nechcel zahrať Pohodu od Kabátov. To trvá asi tri minúty, nakoniec nám Nikola zatancuje a potom sa postaví tak, akoby čakala, že ju niekto zozadu naloží, ale nenaloží ju ani Gin, Tonic, ani Kortis. Asi tých troch úchylov už medzitým biletár vyhodil.

 

Hudobne je to tiež maximum, aké sa dá v slovenskom dancefloore dosiahnuť. Podmaz tvorí slučka, ktorú nájdeme ako tretie tlačítko od hora v druhom rade na casiu, ktoré sme dostali ako osemroční od rodičov pod stromček. Vysoko inovatívny a originálny prvok je hlas Weiterovej vytunený vokodérom, takže znie, ako ženský kyborg, ktorému dochádza atómový monočlánok (sranda je, že Weiterová o autotune nevedela a v jednom rozhovore tvrdila, že je to fakt jej hlas... tak možno si fakt myslí, že má taký hlas, v tom prípade ju rešpektujem, v akej pohode to zobrala; napríklad ja keď počujem svoj basový hlas inak, ako ozvenu od  svojej dutiny lebečnej, čudujem sa, že sa so mnou vôbec niekto chce baviť). Zase príliš sa tam nenaspieva, o to viac priestoru dostáva emsí Gin. Text je taktiež skvostný – nečakal som, že sa v tomto desaťročí dožijem spojenia slov „svieži“, „sexy“ a „drink“ v jednej vete a ešte aj v tomto poradí, ale som rád, že som to absolvoval, cítim sa teraz silnejší, ako kedykoľvek predtým. Originálna je tiež absencia akéhokoľvek rýmu a slovnej rytmiky, takže za textovú zložku by sa nemusel hanbiť ani Tristan Tzara.

 

Ale dosť rečí, lepšie jedenapolkrát počuť a dva razy vidieť ako trikrát čítať: