Začať by sa malo rezko a pravdivo. Musím sa vopred ospravedlniť za nie príliš slušný a určite nie striedmy a vkusný spôsob popisu onej tragédie.

 

Pýtal sa vás už niekto, aké je dostávať silné kopance do genitálií tri hodiny v kuse na spotených semišových sedadlách bez možnosti pohybu? Alebo lepšie povedané, tri hodiny v kuse s dvadsaťminútovou prestávkou? Asi nie. Preto, keď nabudúce dostanete chuť urobiť pre svoju polovičku, mamičku, tetičku, babičku alebo inú ičku niečo pekné, neurobte tú istú chybu ako ja. Muzikál na Novej Scéne! A ešte muzikál Mata Hari!

 

 

Prvé dejstvo

 

Dej muzikálu začína tým, že ju zastrelia...

Nasleduje Indonézia, ktorú na scéne zobrazuje presne 5 žalúzií a 8 ratanových stoličiek. On pán scénograf bol v mladosti asi bitý a asi sa chcel niekomu pomstiť, tak sa nám pomstil. A poriadne! Obrovské kovové steny dookola javiska majú zobrazovať akože vlakovú stanicu. To som sa ale dozvedel až potom, čo som si dal tú námahu a prečítal si tie klamstvá, čo píšu sráči do Srajdy alebo do presláveného mienkotvorného periodika Starý Fas a ešte iných komerčných šunkových nárezov. Vraj impozantná scéna na doskách Novej Scény. Hej, keby sme boli partia šmolkov na výlete v BA, tak je to impozantné. Keďže nie sme, scéna stojí za jednu nagélovanú Šmajdovu šmajdu z 10.

 

Posunieme sa ďalej v deji. Po Indonézii, kde zomrelo jedno dieťa a Štefan Kožka si zaspieval sólo (neviem, čo je horšie), sme sa dostali do Paríža. Zahrali tam takú strašne dlhú pesničku, ktorá mi udusila aj posledný kúsok nádeje, a prvýkrát poodhalili Sisu. Pesničkám venujem samostatný odsek a ak by sa vám nechcelo čítať tieto „holé fakty“, prejdite na koniec a urobíte si dokonalý obraz o tom, čo spôsobuje zhliadnutie tohto diela. (Pôvodne som prirovnal hudbu k tvarohu na predkožke, ale vraj to bolo moc...).

 

Paríž. Tam bol Moliére, ktorý JU maľoval nahú a potom ju odporučil ako striptérku do Moulin Rouge. Pohoda, až na to prevedenie a fakt, že Moliére bol spisovateľ a žil v 17. storočí, nie dva týždne pred druhou svetovou vojnou. Stala sa luxusnou kurtizánou, tu sa prvýkrát stretávame s jemným vánkom reálnosti.

 

Chcela byť baletkou, ale to sa jej nepodarilo, lebo je krepá. To je v skratke posledných 45 minút prvého dejstva. Keby sme to zhrnuli, tak nič iné ako Sisa, Sisa tu, Sisa s rovnakým výrazom tam, nejaký šašo s napudrovaným ksichtom strúhajúci samoľúbe grimasy, ktoré sa naučil vo vedľajšej postave Chlapi nerevú, no a...
ONA tam potom ešte spieva jednu diskofilnú pesničku o tom, že je Šivova milenka a chce aby do nej nasadil semienka, podotýkam sporo odetá. Tu prichádza na scénu naozaj tvrdý kopanec do gulí!

 

Sisa momentálne vyzerá ako hompáľajúce sa franforce alkoholického sádla na celulitídovom bruchu a vzadu má skrytý škripec na zásuvnú tyč, ktorú ujko plasto-chirurg každú stredu pootočí o jeden závit a tým natiahne kožu a celú ju vystre. Stará chobotnica po zrážke s ropným tankerom, vyzerá pôvabnejšie.

 

Môže byť ešte niečo horšie? Môže.

 

 

Druhé dejstvo!

 

Keďže sa baletkou nestala, odišla do Nemecka, lebo jej osobu v Paríži zosmiešňovali novinári (aspoň niekde). V Nemecku nemala čo pod zub, tak sa stala špiónkou a vrátila sa do Paríža, kde sa zase stala špiónkou, tentoraz už dvojitou a začala spávať okrem iného aj s mladým ruským kapitánom. Jeho otec s tým nesúhlasil, tak ho poslal preč a ju dal zabiť! Mladý kapitán, ktorý hrával ruletu a behal za ženami, sa iba prizeral, ako jej odstrelia hlavu. Ich spoločná romanca bola taká chutná, ako keď som minule musel čistiť chladničku po svojich spolubývajúcich z východu, rašila tam totiž niva. Na konci jediná pesnička, ktorá nebola až taká hrozná.

 

Dobre, keď som vám to zhrnul, idem postupne: Nemecko symbolizoval obraz Výkrik od Muncha, na čo teta vedľa mňa, prežívajúca kultúrnu eufóriu, pošepkala druhej tete s ešte slávnostnejšie vyčesanou trvalou, že ten obraz ufóna sa jej nepáči! Má v tom aspoň jasno. Jozef Mak (slovenský divák) znesie všetko, no podľa mňa znesie presne toľko, kým na scénu nepríde jeden poslanec Smeru SD a nezačne spievať pieseň v ruskej tónine, a karhá pri tom syna! A to vám prisahám, že sa to naozaj stalo! Potom sa tam strieda jedno klišé s druhým, pomalý odchod na vlak, smutná Sisa (to sme si museli iba domyslieť, že je smutná), tanec s kuframi, scéna so zákopmi.

 

Jo, aby som nezabudol, sú tam tri hlavné tanečnice, zlatá, čierna a biela, a tie sú pohode, pekne tancujú, dobre vyzerajú a majú tam akú-takú alegorickú úlohu... Avšak, ubil by som palicou všetkých troch pikolíkov v saku, ktorí hrajú akýchsi sprievodcov dejom. Samotný muzikál je len o Sise. Sisa sa snaží zahrať smutnú, Sisa prekrikuje hudbu (počas celých troch hodín), Sisa sa snaží triasť, nech niečo zatancuje a Sisa z toho dvakrát aj skape. Počas jedného predstavenia, podotýkam.

 

Nedá mi nespomenúť hudbu, spáchanú pod vplyvom egocentrizmu nenaplneného umelca, ktorý dostal svoju prvú veľkú úlohu od čias Elánu. Jedna nemenovaná Kooperativa mu fakticky zaplatila, aby stvoril démona. Celý soundtrack hraničí až s chorobným sadizmom. Ani jedna pesnička nemala pod 15 minút, ani jedna nemala poriadny zmysel a ani jedna nemala normálnu koncepciu. Zmiešaval, ako dj Vrabec, valčík s poprockom, jazz s folklórom a tak ďalej. Tento hudobný Mengele vo svojej sadistickej snahe utýrať čo najviac duší stavil na to, že ľudia nikdy nezačnú so zdeseným výrazom na tvári masovo utekať preč z divadla. Preto využil situáciu a vypustil túto hudobnú Odulu!

 

Je potrebné dodať, že ak ste toto dielo náhodou zhliadli, netreba alibisticky brániť niečo len preto, že sa to hrá v divadle a v divadle by predsa nikto nemohol splodiť niečo také bezduché! Mýlite sa, tento „muzikál“ je výplodom starých konexií vykazovačov činností a darmožráčov, spojených diablovym kapitálom a to všetko z peňazí daňovníkov a obetí poisťovne.

 

PS: Pre všetkých, ktorým niekto prebral frajerku, vykopli ich z roboty alebo ich len niekto strašne sere, Mata Hari je perfektný darček!