Predminulú sobotu som bol na koncerte. Koncert to bol všakovaký, taký aj onaký, napríklad dlhý a výborný. Ešte stále nie je samozrejmosťou, aby sa sem, do slovenskej zeme, doterigali umelci svetového formátu. A ak aj prídu, ich očakávania od Slovenska sú zrejme niekde na úrovni krajín tretieho sveta. Tak či onak, ak aj prekonajú počiatočné zábrany prísť a presvedčia sa, že si tu naozaj medzi sebou nerozdávame lepru a aids na počkanie, poväčšine si na pódiu len odbavia akýsi koncertový štandard. Cirka deväťdesiat minút a šup-šup do zákulisia.
Potom, ak sa bubeník ešte nezbavil zásob paličiek a gitaristi všetkých svojich trsátok, sa umelec nechá vytlieskať na obligátny prídavok, ktorý pozostáva tak z troch pesničiek, pričom jedna z nich je ten najväčší a často jediný hit, ktorý pozná väčšina publika.
Takto to na koncertoch v našom hlavnom meste vyzerá obvykle, ale ja by som chcel teraz urobiť gigantický predel, pretože koncert, na ktorom som bol v sobotu, nemal ani jeden z týchto parametrov.
V prvom rade koncert Ryana Leslieho trval nie 90 minút, lež minút 230! Slovom DVESTOTRIDSAŤ. Prepočítam to za vás, tri a pol hodiny. To je už dosť na to, aby si človek povedal, že toto je fakt šou a aby si po nej dokázal necítiť nohy od samého zadku. No a okrem toho, že bol našľapaný (myslím koncert, nie interpreta, aj keď človek nikdy nevie), ma na koncerte zaujala iná vec. Vec, s ktorou sa človek stretne viac či menej na každom koncerte, ale tu, na koncerte Ryana Leslieho v Bratislave, to už prekročilo hranice, kedy si je človek ešte ochotný nahovárať, že je to v poriadku.
Skrátka a dobre, po tomto koncerte už definitívne nerozumiem ľudom, ktorí tresnú 30 eur za lístok a potom polovicu koncertu ťukajú do telefónu a kontrolujú facebook. A druhú polku, s mobilom nad hlavou, nahrávajú videozáznam katastrofálnej kvality, roztrasený ako drozdov zadok. Ako ja nehovorím, že spraviť si jednu - dve fotky na pamiatku je čudné, ale držať mobil nad hlavou, kým človeku nestŕpnu ruky po rameno, tak to už na počudovanie je. A neverím, že im už v tej chvíli nie je jasné, že to video aj tak nikdy nebudú pozerať. Ale i tak, takíto nahrávači a fotiči s mobilmi sú len prvý level. Druhým sú machri, čo si prinesú na koncert dosku na krájanie chleba (rozumej tablet) a priebeh podujatia nahrávajú ním. Však čo na tom, že ľuďom stojacim za nimi clonia viac, ako keby si tam postavili drevotrieskový bungalov. Hlavne, že majú po koncerte od držania tabletu navreté ruky ako Rocky Balboa. Ono s týmito vecami sa človek stretne aj na koncertoch mimo rodnej zeme, ibaže v instantnom pomere 1:30 v neprospech Slowakei. Žiaľbohu, že žiaľbohu.
A tak jedinou útechou okrem skvelej show, dobrého zvuku a famózneho Leslieho bolo, že sa na sobotnom koncerte ukázali celebrity. Napríklad tá modelka, čo vyzerá do tváre ako myš, alebo chlapec, dnes už muž, ktorý spieval Potlač Bobi lego. A potom tam bol ešte jeden renomovaný raper, ktorý má meno takmer navlas rovnaké ako tvrdý kontaktný šport, ale ten len sťažka odfukoval. Bol v stave, kedy byť jeho blízky kamarát, zachovám pokoj a rozvahu, a alkoholicky postihnutému dodám 3T - ticho, teplo, tekutiny...
